Ďalšie leto predo mnou a ja som musela rýchlo vymyslieť kde strávim štyri mesiace. Práca v reštauráciách a hoteloch sa mi akosi prejedla a chcela som vyskúšať niečo nové, niečo čo by ma možno trošku aj napĺňalo. Práca opatrovateľky sa mi zdala na to celkom vhodná a prekvapivo som zistila, že na Slovensku je veža agentúr, ktoré túto prácu sprostredkovávajú. Poplatok nie je vysoký, práca sa takmer vždy nájde, netreba mať takmer žiadne skúsenosti (niektoré agentúry vyžadujú opatrovateľský kurz Červeného kríža, ten si môžte urobiť už doma), podmienkou ale je aby opatrovateľka zostala v jednej práci aspoň rok, aj keď v niektorých prípadoch sa dá urobiť výnimka. Ja som si nakoniec našla prácu cez anglickú agentúru. Bolo to bez poplatkov, veľmi rýchle a bez prehnaných papierovačiek.

Moja agentúra mi našla prácu v jednom malom mestečku neďaleko Londýna. Domovy dôchodcov sú väčšinou situované práve v malých mestách, takže kto ma rád ruch veľkomesta by sa mal pripraviť na skôr tichšie prostredie. Výhodou je, že domovy dôchodcov väčšinou ponúkajú svojim opatrovateľkám možnosť ubytovania v neďalekom okolí za výhodnú cenu, takže sa človek pred odchodom na nové pracovné miesto nemusí trápiť tým kde bude bývať.

Domov dôchodcov, v ktorom som nakoniec začala pracovať, bol pomerne veľký. Na dvoch poschodiach bolo rozptýlených 80 dedkov a babičiek. Každý z nich mal vlastnú izbu, tí ktorí si priplatili ju mali o niečo väčšiu. Prvých pár dní som viac-menej sledovala, čo robia moje kolegyne. Niektorí z našich zverencov pôsobili celkom čulo, iní menej a niektorí už veľa známok života nejavili. Moja prvá pracovná úloha sa vzťahovala k babičke, ktorá spadá do tej tretej kategórie. Jednoducho som ju mala nakŕmiť, čomu som sa potešila, na začiatok sa mi to zdalo jednoduché. Ale až také jednoduché to nebolo. Babička ležala vo svojej izbe na posteli. Keby ležala v parku na lavičke asi by nikoho nenapadlo, že môže byť ešte živá. Babička mala otvorené oči, upreté niekam na strop. Bola celkom vychudnutá a nehybná. Na dotyky ani slová nereagovala. Ústa mala pootvorené a keďže som ju mala nakŕmiť, zobrala som to ako pozitívny signál a vliala som jej do úst prvú lyžicu riedkej kašičky. Opäť žiadna reakcia. Vyskúšala som ešte jednu. Tekutina začala pomaly stekať okolo jej úst. Babička stále nereagovala. Takto som ju kŕmila hodnú chvíľu. Za ten čas asi dva krát prehltla, čo by som ale nazvala skôr reflexom ako vedomou činnosťou. Nakoniec prišla kolegyňa, že sa nemám trápiť tým ak babička neje, lebo ona už takmer nič neje niekožko týždňov. Babička Jenny sa už viackrát na jedlo nedala nahovoriť a o pár dní zomrela. Vtedy som pochopila, že nielen na to, aby v niektorých situáciách človek ostal žiť, ale aj na to, aby dokázal zomrieť, treba mať pevnú vôľu.

Čoskoro som si zvykla na kolotoč mojich povinností. V domovoch dôchodcov sa väčšinou pracuje na zmeny, takže som mala možnosť vyskúšať si ako táto práca vyzerá počas celého dňa. Ráno bolo treba babky a zopár dedkov (tých býva vždy menej) pozobúdzať a poumývať. Počas raňajok bolo treba pomôcť niektorým s jedením. Po raňajkách sa pokračovalo v rannej hygiene, to znamená, že na rad prišli tí šťastlivci, ktorých čakal kúpeľ vo vani. Ráno bolo zvyčajne najhektickejšie. Okrem klasických povinností musí byť opatrovateľka pripravená na boj s niekoľkými jednotlivcami, ktorí nechcú vstávať, nechcú sa obliekať ani umývať a nechcú ani jesť ani piť. Tak sa mi napríklad stalo, že jedna babička, ktorú som ráno vyobliekala, po raňajkách už sedela v spoločenskej miestnosti celkom nahá.

Keď sa skončila ranná hygiena bol už pomaly obed, takže najvyšší čas na ´pad round´ (v preklade pad-plienka a round-okruh). Asi polovica našich zverencov bola inkontinentná. Znamená to, že ich bolo potrebné pravidelne prebaliť, čo je vlastne hlavnou náplňou práce opatrovateľky. Podobne ako Eskimáci rozoznávajú niekoľko druhov snehu, opatrovateľky po čase rozoznávajú mnoho druhov stolice a tie sa stávajú súčasťou ich bežnej vzájomnej komunikácie.

Výhodou bolo, že v Anglicku používajú v domovoch dôchodcov na zdvíhanie imobilných ľudí tzv. hoisty, čiže elektrické zdvíhače, ktoré opatrovateľke ušetria kopec energie. Spomínané ´pad rounds´ sa robili pravidelne počas celého dňa aj noci.

Popoludnia v domove bývali zväčša pokojnejšie. Mnohí zverenci odpočívali, a tí, ktorí niečo potrebovali, mohli tak ako počas celého dňa zazvoniť na niektorú z opatrovateliek. Niektorí sa dokonca venovali spoločným aktivitám, ktoré boli vždy organizované a dopredu plánované. Medzi ne patrilo napríklad hranie binga, spievanie pesničiek a rôzne tvorivé aktivity ako robenie ozdobných predmetov, vymaľovávanie obrázkov a podobne.

Noci boli takisto pokojnejšie, obohatene boli len pravidelnými ´pad rounds´ a občasným zazvonením zvončeka. Práca opatrovateľky samozrejme nie je len starostlivosťou o hygienu. Mnohé babičky a dedkovia už nemali žiadnych príbuzných a známych a určite veľmi peknými chvíľami pre nich bolo, keď nám mohli porozprávať o svojej rodine, ukázať fotky a pospomínať si na svoje zážitky z mladosti. Nie všetci starľí ľudia v domove boli ale schopní normálne komunikovať. Mnohí z nich mali zlý sluch, zrak, trpeli stareckou demenciou alebo boli jednoducho v depresii. V každom prípade bol každý z nich úplne jedinečný. Jeden dedko stále dával babičkám aj opatrovateľkám neslušné návrhy. Istý čas mal v domove aj priateľku, tú ale rodina po čase presťahovala na iné poschodie, lebo sa im nepáčilo, že pri ich návštevách babka sedávala dedkovi na kolenách a zjavne si neuvedomovala jeho nekalé úmysly. Iná babička, cez deň veľmi príjemná a veselá bytosť, si v noci potajomky občas dala svoju obľúbenú whisky a potom nás v noci po chodbách chodila mátať a sťažovala sa, že je jej strašne zle. Ďalšia babička, jedna z našich najstarších zverenkýň, sa stále rozprávala so svojím mŕtvym mužom a v ústach žula konárik. Možnože práve živinám zo stromov vďačila za svoju dlhovekosť. Živo si spomínam na inú babičku, ktorá bola postrachom pre všetky opatrovatežky. Stále kričala, že chce piť a denne dokázala vypiť aj päť, šesť litrov vody a čaju. Takmer nejedla tuhú stravu a tak mávala veľmi častú a riedku stolicu a veľkú záľubu rozotierať ju po sebe samej ako aj po stenách svojej izby. Zabrániť jej v tom bolo takmer nemožné a jej umývanie dokázalo opatrovatežkám zabrať veľmi veľa času.

Aj keď niekedy podobné skúsenosti boli pre mňa dosť vyčerpávajúce, práve vďaka nim bola moja práca vežmi rôznorodá a každý deň prinášala so sebou niečo nové. Preto by som ju všetkým záujemcom odporúčala ako možnosť získať veľmi zaujímavú a obohacujúcu skúsenosť. Aj keď miestami aj dosť strašidelnú.