Jej prvý román História traktorov na Ukrajine si za dva roky od jeho vydania kúpilo vyše 800 tisíc ľudí, druhý román Dva karavany sa v kníhkupectvách objavil tohto roku.

Ste dcérou Ukrajincov, ktorí boli cez vojnu v nemeckých pracovných táboroch a potom emigrovali do Británie. Bolo pre nich ťažké usadiť sa v úplne cudzej krajine? Kto z nich to znášal ťažšie?
Môj otec si na Britániu zvykol veľmi ľahko. Pracoval ako technik a mal kolegov, s ktorými mohol debatovať o veciach čo ho zaujímali (samozrejme, že šlo o technické záležistosti) a jeho angličtina, ktorú sa naučil ešte na škole, bola dobrá. Až teraz, keď už je starým mužom, mu chýba jeho rodná krajina.
Oveľa ťažšie sa prispôsobovala moja matka. Ešte aj na sklonku svojho života nehovorila dobrou angličtinou. Ale bola veľmi srdečným človekom, kamkoľvek sa pohla si ľahko našla priateľov, takže nakoniec tu bola spokojná.
Myslím, že obaja radi unikli chaosu východnej Európy a usadili sa v Británii, kde mohli viesť pokojný život v malom mestečku na severe, kde sa nikdy nič nedialo.
Bola som príliš malá aby som si pamätala cestu do Anglicka, Anglicko je jedinou krajinou ktorú poznám. Ukrajina je pre mňa akýmsi mýtickým územím, miestom kde sa odohrávajú príbehy šťastného detstva.

Ešte aj deti imigrantov bývajú ovplyvnené problémami svojich rodičov. Vieme veľa o zvyčajných prekážkach, má to ale aj nejakú humornú stránku?
Rodičia sa urputne snažili a všetko odkladali, takže ani ja som si nikdy nezvykla na spoločnosť, ktorá všetko vyhadzuje. Ak idem okolo kontajnera alebo odpadkového koša a je tam niečo zaujímavé, vždy to privlečiem domov. Môj dom je plný harabúrd ktoré tam opatrujem len pre prípad, že sa to može na niečo zísť. Chudák manžel sa z toho ide zblázniť.

Christopher Hitchens pre Vanity Fair napísal, že ´nič také ako ženský humor neexistuje: ženy sú vtipné, iba ak sú robustné, lesby alebo židovky, alebo kombináciou toho všetkého.´ Prečo sa niektorí muži ešte aj v 21. storočí boja vtipných žien?
Muži používajú humor ako zbraň na poníženie svojich protivníkov a samozrejme sa boja, ak ich ženy zosmiešnia. Ženy v súkromí často žartujú na adresu mužov, ale smejeme sa aj samé na sebe. Ženy sú ale zvyčajne dosť citlivé, majú rady iróniu a výsmech zo seba samých, nie zhadzujúci a útočný druh humoru, takže muži sa nemajú čoho báť.

Vo svojich románoch miešate dokopy vážne témy ako sú imigrácia či zneužívanie ľudí s grotesknými pasážami. Stretli ste sa s tým, že sa niekomu táto kombinácia nepozdávala?
Majstrom v miešaní komického s vážnym bol Shakespeare. Pozrite sa na Blázna v Kráľovi Learovi alebo na hrobára v Hamletovi. To je niečo, čo som sa pokúsila od neho naučiť. Vždy cítim že riskujem, keď vedľa seba dávam niečo smiešne a groteskné s niečim veľmi vážnym, ale je to riziko, ktoré myslím že majú moji čitatelia radi. Samozrejme, že to nie je príjemné každému, ale pri písaní musíme riskovať, inak to bude veľmi nudné.

Vaše prvé dva, dodnes nepublikované romány odmietlo vyše tridsať vydavateľov. Aké veľké je pokušenie vydať ich dnes?
Bolí ma si to priznať, ale tí vydavatelia mali pravdu. Tie romány mali úžasné príbehy, ale neboli bohvieako napísané. Štýl bol príliš seriózny a okázalý. Dnes už viem písať prístupnejším a ľudovejším štýlom, takže sa možno jedného dňa na ne pozriem. Ale v súčasnom svete sa deje toľko vecí o ktorých chcem písať, že možno svoje staré romány radšej nechám na pokoji.

Čo je najväčšou prekážkou, ktorá sa objavila vo vašom živote po tom, ako ste sa stali slávnou autorkou?
Ozvalo sa mi strašne veľa ľudí, s ktorými som sa kedysi poznala, ešte aj staré lásky, na ktoré by som už radšej zabudla! Niekedy si myslím, že minulosť by mala zostať minulosťou.

A najväčšia výhoda?
Mohla som sa vzdať prednášania na univerzite a začať robiť to, čo naozaj milujem, a to je písanie.

O DEŤOCH A STARCOCH

´Mám devätnásť a všetko v mojom živote sa ešte len ide stať,´ hovorí jedna postava vo vašom najnovšom románe. Ako je to s vami, je tam niečo, čo sa ´ešte len ide stať´?
Bolo pre mňa ohromné začať v šesťdesiatke novú kariéru, kde sa treba naučiť veľa nového, s možnosťou ešte stále veľa dosiahnuť. V mnohom sa cítim ako tá 19 ročná postava. Ale človek si je v šesťdesiatke oveľa menej istý ako v devätnástke. Keď ste mladý, myslíte si, že viete všetko. Bob Dylan mal pravdu keď spieval: I was so much older then. I´m younger than that now.

Napísali stie nikoľko odborných kníh o tom, ako opatrovať starých ľudí. Tí veľmi často pripomínajú malé deti. Jedným spôsobom ako sa s tým vyrovanť je humor, nejaké iné nápady?
Deti a mladí ľudia sa radi neponáhľajú a robia veci pomaly, takže trpezlivosť je užitčnou vlastnosťou, ak máte tráviť čas s niekým veľmi mladým alebo niekým veľmi starým. Ste nútení spomaliť, a to je to, čo je na ich spoločnosti také príjemné.

Niektorí psychológovia tvrdia, že najživší sexuálny život (akurát že v iných formách) nájdeme v materských školách a v domovoch dochodcov. U detí to može byť začiatok hrania rolí, ale aký to má význam u starých ľudí?
Je všeobecne známe, že starí ľudia tesne pred smrťou často prechádzajú obdobím rozkvetu tvorivej energie. Možno rozkvet sexuality je súčasťou toho.

Nikolaj z vašich románov má vyše osemdesiat a ešte stále je posadnutý ženami. Pomáha takýto postoj pri starnutí, alebo je to len zdroj trápnosti pre všetkých ostatných?
Počkajte a uvidíte!

TRAKTORY

Keď Jerzy Kosinski vydal svoj román Painted Bird (v češtine vyšlo pod názvom Nabarvené ptáče) o židovskom chlapcovi pokúšajúcom sa prežiť vo vojnovom Poľsku, dvaja Poliaci prišla do jeho bytu v New Yorku a pokúsili sa ho zabiť za to, ako ich krajinu opísal. Váš prvý román nebol voči Ukrajincom príliš zhovievavý, dočkali ste sa tiež nejakých vyhrážok?
Chápem že niektorí Ukrajinci sa berú veľmi vážne a neradi bývajú vo svete reprezentovaní ženou s veľkými prsiami a starým pomočujúcim sa mužom. Našťastie sa doteraz nepokúsil ma za to zabiť a dúfam že sú dostatočne zrelí, aby sa dokázali zasmiať sami na sebe. Anglickí spisovatelia a komici si vždy robia žarty zo slabých stránok Angličanov a nikto sa kvôli tomu príliš nerozčuľuje. V skutočnosti je anglická komika pýchou svetovej kultúry.

Rozvedená Ukrajinka s výrazným hrudníkom, ktorá si berie starého muža z Anglicka kvôli vízam a peniazom, čo znie ako klišé. Boli ste si vedomá rizík, keď ste svoj román založili na tomto stereotype?
Viete, veci sa stanú stereotypnými z nejakého dôvodu: dostala som veľa listov od ľudí, ktorí písali ´Odkiaľ poznáte môjho otca?´. Myslím že jedným z dôvodov, prečo je táto kniha po celom svete taká populárna je, že opisuje ľudskú dilemu, ktorú každý pozná, ale o ktorej sa veľmi málo popísalo inde ako na pôde bulvárnej žurnalistiky.

V jednom rozhovore ste označili za tragické krajiny, ´ktorých hlavným exportom sú ich mladé krásne ženy.´ Na druhej strane, tie menej pekné často veľmi rady odídu z domu, pretože v zahraničí neraz ľahšie nájdu niekoho, kto ich bude milovať a obdivovať. Prečo máme tak veľa príbehov o dobre vyzerajúcich ľuďoch a tak málo o tých ostatných?

V Dvoch karavanoch mám nádherných mladých milencov Andreja a Irinu, ktorí sa prepracúvajú k situácii typickej pre Rómea a Júliu. Ale máme tu aj zrelý pár (Jola a Tomasza), ktorí nie sú takí krásni, ale po mnohých stránkach sú zaujímavejší a zábavnejší. Neviem prečo je naša kultúra tak posadnutá mladosťou a krásou. Možno za to môže Hollywood. Alebo to siaha až ku Shakespearovi.

RománA short history of tractors in Ukrainian veľa čerpá z vášho života a rodiny. Staršia sestra nie je opísaná ako príjemná osoba. Hovorí s vami vaša sestra odvtedy, ako vyšiel tento román?
V skutočnosti majú obe sestry svoje chyby. Jedna je dosť tvrdá a cynická, druhá smiešne naivná. Ale dôležitou nitkou príbehu je, že sa jedna od druhej niečo naučia, ba dokonca si vymenia úlohy.

Ktorá časť vašej poslednej knihy je úplne vymyslená, ale čitatelia sú často presvečení, že je to založená na skutočných udalostiach?
Tajomstvo písania románov je v umení presvedčiť vašich čitateľov, že všetko je skutočné.

DVA KARAVANY

Internetová stránka Amazon zaradila váš prvý román medzi knihy o poľnohospodárstve. Na rovnakej stránke môžme nájsť váš román s názvom Strawberry Fields, ktorý výyšiel v auguste. Je to premenovanie vášho posledného románu, prechod z ´motorizmu´ späť k ´poľnohospodárstvu´?
Nič také hlboké. Americké vydanie bude mať názov Strawberry Fields, pretože v Amerike nemajú karavany v našom zmysle slova. Názov ´Two Trailers´ jednoducho nemá ten istý význam.

Valentína z vášho prvého románu a mladé Slovenky z toho druhého majú záľubu v dosť divnej spodnej bielizni. A čo Britky?
Chodievam v Sheffielde do telocvične a často sa v šatni nestíham čudovať.

Koľko ľudí z východnej Európy prišlo do Sheffieldu v posledných rokoch?

Počujem, že na trhu a v kaviarňach hovorí viac ľudí východoeurópskymi jazykmi. Je to pre mňa veľmi príjemné, ale nenám potuchy o tom, koľko ich presne je.

Zberanie jahôd, práca v hydináreni či reštaurácii, prostitúcia: to sú práce, ktoré spomínate vo svoje knihe. Briti boli veľkorysí a nechali ich pre imigrantov. Ako reagujú na súčasnú inváziu prisťahovalcov z východu?

Nezabúdajte ani na opatrovateľstvo starých ľudí, ktoré je tam tiež opísané. To sú práce, ktoré v Británii veľmi často vykonávajú práve imigranti. Mohla by som rovanako písať aj o stavebníctve. Na týchto miestach sú zamestnané tisícky ľudí z východnej Európy a často pracujú v zlých podmienkach a za nízke mzdy. Myslím, že reakcie na pracovníkov z východnej Európy boli veľmi zmiešané. Ľudia, ktorí ich zamestnávajú, sú zvyčajne veľmi spokojní s tým, ako tvrdo pracujú ako aj s tým, ako málo im stačí zaplatiť. Ale niektorí robotníci sú nahnevaní, že znižujú cenu práce.

Jete kuratá aj po tom, ako ste si kvôli knihe robili prieskum o tom, v akých otrasných podmienkách tieto zvieratá chovajú?

Jem kuratá, mám ich veľmi rada. Ale rada by som ich jedla s dôverou. Pripravuje vás to o radosť z jedla ak pritom myslíte na utrpenie, ktoré si tie tvory musia vytrpieť. Dnes si dávam oveľa väčší pozor na to, aké kuratá kupujem.

A teraz otázka, na ktorú sa pýtame v každom rozhovore: mohli by ste vymenovať päť anglických slov, ktoré máte najradšej a prečo?

MIASMA

Toto slovo má grécky pôvod. Znie to ako meno nádhernej ženy, ale znamená znečistený vzduch alebo znečistenie ktoré roznáša choroby a skvele vyjadruje atmosféru morálnej skazenosti.

NOSY POKY
Toto je vymyslené slovo (jedno z tých, ktoré pripisujem svojim ukrajinským postavám), ale myšlienka o ľuďoch strkajúcich nos do záležitostí iných ľudí je univerzálna vo všetkých kultúrach. Je to základná ľudská činnosť, bez ktorej by nebola beletria.

HOITY TOITY
Nádherný výraz pochádzajúci z môjho druhého domova, yorkshirskej oblasti v Anglicku. Opisuje niekoho, kto sa správa namyslene, pretože si myslí, že je nadradený nad iných ľudí.

STINK
Jedna z krás angličtiny je v tom, že obsahuje slová germánskeho pôvodu popri slovách pochádzajúcich z francúzštiny či latinčiny. Slová s anglo-saským či germánksmy pôvodom patrili do jazyka bežných ľudí, zatiaľ čo slová odvodené z francúzštiny či latinčiny boli jazykom vládnucej triedy. Vďaka tomu má angličtina bohatú slovnú zásobu. Zvyčajne máme aspoň dve slová na opísanie toho istého, ale s nepatrnými rozdielmi vo význame. Výber slova vám niečo napovie o človeku ktorý ho používa, ako aj o zmysle samotného slova. ´Stink´ je expesívne zemité slovo germánkeho pôvodu znamenajúce ´zápach´. Popri tom máme slovo ´odour´, ktoré má latinské korene a znamená takmer to isté, ale má predsa len trochu odlišný význam (význam je oveľa širší, môže znamenať vôňu, arómu, ale aj pach, zápach, smrad, pozn. red.). Vo svojich textom veľmi rada opisujem pachy, evokujú vo mne miesta alebo spomienky, sú ešte silnejšie než obrazy alebo zvuky. CREPUSCULAR
Slovo francúzskeho pôvodu opisujúce zvláštne trblietanie mierne iluzórneho svetla tesne po západe slnka (slovníky ponúkajú nie príliš presný preklad slova ako ponurý, pochmúrny, temravý, pozn. red.). Zaváňa to záhadnosťou a neistotou. Zároveň má nádych hrôzostrašnosti, evokuje čosi desivé.

-------------------------------------------

Recenzia
Zúfalým ľuďom zostáva už len smiech

Britskí vydavatelia údajne hľadajú niekoho z východnej Európy, kto by patril do poslednej vlny prisťahovalcov a dokázal svoje zážitky napísať aspoň tak, ako o tejto komunite píšu autori, ktorí v Británii žijú dlhé desaťročia. Najslávnejšou z nich je zrejme Marina Lewycka.

Príbehy, ktoré opisuje, má zvyčajne z druhej ruky, to sa ale dá v jej prípade celkom dobre zakryť tým, že jej postavy sú do veľkej miery karikatúrami. Inak sa nedá chápať ženská hrdinka jej prvého románu História traktorov na Ukrajine, tridsiatnička s dospievajúcim synom, ktorá so kvôli vízam a očakávanému majtetku zavesí na krk osemdesiatročnému starcovi. Tomu už je všetko jedno a pre zaľúbenosť do svojej kyprej krásavice nevidí jej vypočítavosť. Namiesto neho to musia vidieť jeho dve rozhádané dcéry, ktoré tento ´stav ohrozenia´ aspoň trochu spojí.

Román s jednou z najpútavejších obálok, aká sa pred dvoma rokmi objavila na knižnom trhu, sa stal veľkým hitom. Pozostáva z tragikomických scénok, rozprávania o dosť bizarnej a krutej ukrajinskej histórii a samozrjeme že nemohla chýbať história traktorov, zápisky senilného technika túžiaceho napísať knihu o tomto pozoruhodnom strojárskom odvetví. Kritika ho prijala vľúdne, publikum a porotcovia humoristicky ladených knižných cien s nadšením a niektorí autori ukrajinského pôvodu s pohŕdaním. Andrej Kurkov napísal, že jej kniha je učebnicou ukrajinskej histórie pre základné školy premiešaná s epizódami z Coronation Street.

Druhý román býva testom kvality každého autora, keďže očakávania po úspešnom debute bývajú veľké a podobne veľké bývajú aj sklamania. Marina Lewycka zostala so svojím druhým románom Dva karavany kdesi uprostred. K Ukrajincom prichádzajúcim do Británie pribudli ešte aj Poliaci, Číňania, Afričan a vo vedľajších postavách (hoci len ako majiteľky spodnej bielizne zarezanej hlboko do zadku) aj Slovenky.

Zostalo pár humorných scén a narážok (´Jej šéfom bol priateľský Litovčan, ktorý nemal predné zuby, ale napriek tomu, alebo možno vďaka tomu, hovoril celkom dobrou poľštinou.´), objavili a však problémy s ustrážením príbehu rozbiehajúceho sa na všetky strany a niektorých reáliíí, ktorým by pomohol práve terénny výskum a zážitky na vlastnej koži. Jeden príklad za všetky: akokoľvek sa postavám nedarí, vždy veľmi rýchle zožené nejakú prácu, čo už v dnešnej Británii tak celkom neplatí.

Autorka strieda rozprávačov príbehu ako aj prostredia, začína na jahodovej farme, potom sa dostaneme do prostredia surovej, ale v celej knihe asi najvtipnejšie opísanej kuracej farmy, nasleduje lovenie rýb, práca v reštaurácii, okrajovo sa mihne aj prostitúcia, za celým príbehom v pozadí stoja ukrajinskí mafiáni. Počet postáv sa postupne znižuje, až sa príbeh zameria na posledné dve: formujúci sa ukrajinský párik. On je baníkom z Donbasu a zastáncom starého režimu, ona je intelektuálka z hlavného mesta a nadšená fanynka Oranžovej revolúcie. Čo politika rozdelí, to láska spojí. Alebo v tomto prípade ani tá, pretože práve táto dvojica získala v knihe najviac nezaslúženej plochy a keby jej tam bolo menej, bola by to úľava. Ako výstižne napísal jeden recenzent, niekedy sa správajú tak hlúpo, že už nedokážete stáť na ich strane a znedazdajky sa pristihnete pri myšlienke, že si tie svoje problémy vlastne zaslúžia.

Ak sa chcete pustiť do čítania Mariny Lewyckej, je lepšie začať chronologicky s jej prvým románom, kde si ju možno obľúbite a odpustíte jej pár citeľných nedostatkov toho druhého. Aj keď debutovala až tesne pred šesťdesiatkou, dnes jej úspech umožnil venovať sa iba písaniu a má plno plánov na ďalšie romány. Jej otec, ktorý sa stal inšpiráciou prvého románu, má vyše deväťdesiat a je stále plný síl. S takýmito génmi sa má britská literatúra na čo tešiť. A Ukrajinci sa majú čoho obávať.