Lietadlo je ponorené v tme. Sedím pri okne a vykúkam von. Náš let zo Štokholmu mal pristávať ešte pred desiatou večer, ale už viac ako pol hodinu krúžime nad londýnskym letiskom Heathrow. Preplnené ako vždy. Od únavy vidím dvojmo. Posledných 48 hodín som strávila stretnutiami s klientami, nekonečnými obedmi, večerami a cestovaním. Ako naschvál, keď je lietadlo konečne na zemi, nie je voľné pristávacie rameno. Čakáme ďalších 25 minút.

Keď sme konečne vo vnútri letiskového terminálu, kolega s ktorým som cestovala beží priamo k expresnej prepážke. Špeciálny prístroj mu v priebehu sekundy naskenuje sietnicu oka a už je vonku. Opäť sa zaprisahávam, že sa musím na túto službu zaregistrovať, viem však, že akonáhle sa prebojujem cez colnú a pasovú kontrolu, opäť zabudnem. Ešteže nemusím čakať na kufor, všetko mám v príručnej batožine. Pred letiskom zastavuje auto a šofér z letiskovej taxislužby na mňa máva, aby som ho neprehliadla. „Dnes vám to to pristávanie teda trvalo!“, oznámi mi, „skôr ako pred polnocou vás domov nedostanem.“ Ešte má zrejme v pamäti, ako ma pred necelými dvoma dňami, o štvrtej hodine ráno vyzdvihol cestou na letisko. Zničená padám na zadné sedadlo a zapínam mobilný telefón. Pípa jedna správa za druhou. Otvorím prvú. Fotografia mojej malej ročnej dcérky s obľúbeným plyšákom v pyžamku smejúca sa do objektívu. „Dobrú noc mama! Uvidíme sa zajtra ráno. Posielam milión pusiniek!!!“ Zrak mi neomylne zastrú slzy.

V tunajších médiách bola nedávno uverejnená správa Komisie pre rovnoprávnosť a ľudské práva o rovnocennosti žien na pracovisku, nazvaná Pohlavie a moc. Vraj neočakávanou sa pre verejnosť ukázala správa, že počet žien na vysokých pozíciach nielenže nestúpa, ako sa očakávalo, či prípadne stagnuje, ale naopak – klesá. Celý dokument končil zistením, že ak doteraz nazývali neviditeľnú bariéru, cez ktorú sa ženy museli prebojovať, ak chceli na pracovisku povýšenie „skleneným stropom“, tento zaužívaný idiom budú asi musieť premenovať na „murovanú stenu“. Pretože to vypadá tak, že ženy, hlavne matky, nemajú skoro žiadne šance prepracovať sa na nejakú tú finančne a kariérne zaujímavú pozíciu.

Čo však vraj nikto nečakal, bola reakcia od žien samotných. Namiesto podpory pre tím, ktorý pracoval na zostavení danej správy a dožadovania sa nápravy, väčšina žien iba pokrčila plecami. Áno, je pravdou, že zastávame čoraz menej kľúčových miest. Počtom žien v parlamente UK predbehli aj také krajiny, ako Afganistan, Irak, či Rwanda. Ale otázkou zostáva: Pýtal sa nás vôbec niekto, či o tie miesta máme záujem? Či sa nevieme dočkať väčšieho návalu stresu a sedenia v kancelárii až do tmy, nekonečných stretnutí s obchodnými partnermi, memorovania stoviek tabuliek a dokumentov, brázdenia sa letiskami či diaľnicami za brieždenia a obkukávania fotografií našich blízkych na monitore počítača či mobilného telefónu namiesto reálneho života? Nenapadlo niekoho, že dnešné ženy často chcú nielen kariéru, ale aj jej rovnováhu s osobným životom, s materstvom, alebo možno len s trochou času pre seba samú? Keď sa žien nakoniec v jednej ankete spýtali, čo si o čerstvo uverejnenej správe myslia, ich reakcia bola presne taká. „Nič moc. Pravdu povediac, radšej budem večer doma triediť deťom ponožky, ako zabávať nenásytných klientov. Kebyže naozaj chcem, tak už dávno sedím vo vedení spoločnosti“, zhrnula jedna za všetkých.

Prekvapujúce? Možno ani nie. V taxíku ešte narýchlo listujem cez papiere v mojej kabelke. Jedným z nich je aj návrh môjho šéfa na „kariérny rozvoj“. Vyššia pozícia, viac peňazí. A viac cestovania. A stresu. A hodín strávených v práci. Pokrčím jeho návrh do malej guličky a hodím do tašky na odpadky.

Po príchode domov letím priamo do detskej izby. Jemne vyberiem svojho drobca z postieľky a vbáram nos do jej voňavých vláskov. Otvorí rozospaté oči a po pár sekundách v tme rozozná moju tvár. „Ma“, zašepká spokojne a už mi znova spí na pleci. Sedím tam s ňou v náruči nekonečne dlho. Ani sa nepohnem, aby som neprebudila svoj vzácny náklad. Povýšenie. Ešte to tak. Ja si ten svoj sklenený strop ešte aj preleštím.