V strede Londýna je slávna štvrť Soho, ktorá sa prelína s miestnym Chinatownom. Ten je plný lacných, ale aj trochu drahších čínskych reštaurácií. Ľudia, ktorí vás v nich obsluhujú a pripravujú jedlo, s veľkou pravdepodobnosťou za deň zarobia len čosi od piatich do pätnástich libier. Do sveta nelegálnych čínskych imigrantov a zneužívania sa inkognito pozrela Hsiao Hung Pai. Výsledkom je kniha Chinese Whispers s podtitulom Skutočný príbeh britskej skrytej armády pracujúcich.

´Ako základný plat dostávame £5 na deň. To je všetko čo zarobíme, ak nedostname sprepitné,´ hovorí v nej čašník z jednej z takýchto reštaurácií. Autorka knihy chvíľu sledovala jeho pohyby: nikdy sa nezastavil: uvítal a usadil hostí, ponúkol im nápoje, menu, priniesol jedlo, usmial sa, prijal ďalšie objednávky. Ak sa trochu spomalil, už ho naháňal šéf. Jedenásť až dvanásť hodín denne, šesť krát do týždňa. Týmto spôsobom podľa zistení autorky funguje 99 percent reštaurácií v londýnskom Chinatowne. Zatiaľ čo sa majitelia pýšia tým, akou sú turistickou atrakciou, nechávajú svojich zákazníkov doplácať almužnu, akú dávajú svojim zamestnancom.

Bez otrockej práce nelegálnych imigrantov by 5 tisíc čínskych reštaurácií a 10 tisíc čínskych takeaway v celej Británii asi neprežilo. Čašníci sú tvárou týchto podnikov a ako takí mávajú zvyčajne legálne povolenie na pobyt v Británii. Častokrát môžu oficiálne pracovať maximálne dvadsať hodín týždenne, spôsobov ako to obísť je však neúrekom. Horšie na to bývajú zamestnanci pracujúci v kuchyniach a v zásobovaní. Ako spomína autorka, ktorá sa nechala najať do jednej z takýchto reštaurácií, čašníci mali aspoň nejaké práva a napríklad obedovali každý z vlastného taniera. Pomocné pracovné sily jedli všetci naraz paličkami z jednej veľkej misy.

Autorka pracovala za pätnásť libier na deň v reštaurácii Chuen Cheng Ku na Wardour Street, narozdiel od ostatných zamestnancov však mohla byť tvrdohlavá a z práce odišla v okamihu, keď mala dojem, že už nazbierala dostatok materiálu. Mnohí Číňania sú v týchto pozíciách priam uväznení, napríklad kvôli veľkým dlhom doma v Číne, tak ako jedna kolegyňa zo spomínanej reštaurácie, ktorá si na vybavenie svojho odchodu do ´vysnívanej krajiny´ požičala 20 tisíc libier.

Veľkou otázkou je, čo knihy ako táto môžu spôsobiť. Británia je čoraz tvrdšia na žiadateľov o azyl, a tak možnosť, že by sa ilegálni Číňania dostali k papierom je takmer nulová. Meniť pracovné podmienky sa dá, len keď existujú právne záruky, napríklad nárok na minimálnu mzdu. Ilegálnych prisťahovalcov sa to netýka a mnohí budú musieť pracvoať v otrockých podmienkach aj naďalej. V časoch, keď predovšetkým manuálne pracujúci Východoeurópania balia kufre je málo pravdepodobné, že začnú britské úrady robiť veľké razie na ilegálnych pracovníkov. Najskôr to bude všetko tak ako doteraz: verejné tajomstvo, ktorým sa príliš netreba zaoberať.