Dnes sa všeobecní lekári bránia veľkým poliklinikám, krátko po vojne bojovali o svoje holé prežitie. Alebo si to aspoň mysleli, keď sa objavili plány na štátnu National Health Service, ktorá ich mala zhltnúť a pripraviť o súkromné zisky. Skončilo to okrídlenou frázou, podľa ktorej im minister zdravotníctva ´zapchal ústa zlatom.´ Nie je to ďaleko od pravdy, priemerný plat všobecného lekára je dnes 95 tisíc libier ročne. A to za podmienok, keď aj stavovská organizácia priznáva, že 15 percent z nich sú mizerní lekári.

V Hitlerovom bunkri
Myšlienka na vytvorenie NHS, ktorá do života vstúpila 5. júla 1948, dostala konkrétnu podobu ešte počas vojny. Willim Beveridge bol mužom, ktorý stál za väčšinou povojnových reforiem v Británii a vznikom sociálneho štátu. Priemyselníci sa po vojne sťažovali, že krajina bojovala s Nemeckom preto, aby sa do nej nedostalo Gestapo a nie preto, aby sa mohol vybudovať nákladný sociálny štát.

Beveridge ešte cez vojnu publikoval rozsiahlu správu o tom, aké reformy by sa mali urobiť a NHS bola jednou z ústredných myšlienok. Za prvý mesiac sa predalo neuveriteľných 100 tisíc kópií jeho správy a neskôr sa predalo ďalšieho pol milióna výtlačkov. Na odbornú knihu vydanú štátom slušný úspech. Knihu cez vojnu distribuovali medzi britskými jednotkami, aby zdvihli ich morálku a britské bombardéry ju rozhadzovali ponad okupovanú Európu ako propagandu. Detailnú analýzu Beveridgovej správy našli po vojne aj v Hitlerovom bunkri. Písalo sa v nej, že je ´lepšia než súčasný nemecký poistný systém v takmer všetkých bodoch.´

Skvelým úspechom Beveridgovej správy bolo, že od jej prvých náčrtov v roku 1942 po jej realizáciu uplynulo iba šesť rokov, rýchlosť o akej dnešná administratíva môže iba snívať.

Za zuby a okuliare
Fungovanie medzivojnového zdravotníctva malo viaceré chybičky krásy, systém poistného napríklad obchádzal mnohých starých ľudí, ženy v domácnosti a deti. Tí sa k lekárovi dostávali iba v prípadoch ohrozenia života.

Rozhodnutie zastrešiť všetky nemocnice jednotným národným systémom chcelo veľkú dávku odvahy, ako tvrdili konzervatívci, finančne je to nezvládnuteľné. Tí však po vojne prehrali voľby, a tak prišiel čas na zázraky. Liečba bola pre každého zadarmo, a tak len za prvých pätnásť mesiacov zoštátnené zdravotníctvo zaplatilo okuliare pre vyše päť miliónov Britov, zadarmo vydalo 187 miliónov predpisov na lieky a vyše osem miliónov ľudí prvý krát zadarmo navštívilo zubára. Zázrak netrval dlho, za tri roky sa vrátili poplatky za zubné protézy aj za okuliare. Oficiálnym dôvodom boli nákldy spojené s Kórejskou vojnou, aj keď ušetrené položky tvorili len 0,5 percenta sumy potrebnej na vojnu.

Odvtedy NHS prešlo viacerými zmenami, pozoruhodná je najmä jeho rastúca neefektívnosť a byrokracia: len medzi rokmi 1989 a 1992 sa počet úradníkov zvýšil z 18 tisíc na 135 tisíc, zatiaľ čo sa počet lekárov a sestier prakticky nezmenili. Predĺžili sa čakacie doby a objavila sa tzv. postcode lottery: veľké regionálne rozdiely v kvalite a dostupnosti služieb. Pred šesťdesiatimi rokmi bola NHS pýchou krajiny, dnešné porovnanie napríklad s francúzskym systémom ju zahanbuje. Ešteže existujú Spojené štáty, kde desiatky miliónov ľudí ani nemajú zdravotné poistenie.