V putovnom cirkuse impresária Toma Normana sa aj tí najchudobnejší obyvatelia zapadnutých dedín v Anglicku a vo Walese mohli za pár pencí pozrieť na exotické zvieratá, akrobatov, či iné púťové atrakcie. Pohľad na ne, ako na všetko neznáme, naháňal strach. V rokoch 1884 až 1886 bol najznámejšou z nich ´sloní muž.´

V oddelení mrzákov, bradatých slečien, omylov a trestov prírody za nemorálne správanie, sa pred dverami s veľkým slonom snažil zamestnanec cirkusu získať pozornosť okoloidúcich vykrikovaním životného príbehu tohto muža zhrnutého do dvoch viet. Podľa jeho slov úbohú matku tohto poločloveka polozvieraťa napadol v čase, keď ho čakala slon. Ako sa taký divý africký slon dostal do ulíc Leicesteru, odkiaľ Joseph Merrick alias sloní muž pochádzal, sa neunúval vysvetliť. Nezaujímalo ho to a kým boli diváci ochotní platiť, rád svojmu príbehu veril.

Záhadné stvorenie

Joseph Merrick mal od zvieraťa ďaleko. Na svoju dobu bol vzdelaný a napriek nízkemu pôvodu mu boli vlastné spôsoby pravých džentlemenov.

Jeho príbeh sa začal v Leicesteri v roku 1862. Lekárske zápisy sa rozchádzajú v presnom určení veku, v ktorom sa u neho začali prejavovať prvé známky ochorenia. Niektoré tvrdia, že normálnym dieťaťom bol do dvoch rokov, podľa iných sa jeho telo začalo deformovať v piatich. V každom prípade sa jeho stav veľmi rýchlo zhoršoval. Pravá ruka mu narástla do obludných rozmerov, nemohol ju používať a veľmi rýchlo sa stal terčom krutých posmeškov ostatných detí.

Odkaz boha Protea

Choroba, ktorá spôsobila deformáciu Merrickovej tváre a väčšiny tela, sa mylne považovala za elefantiázu, ktorej príznakmi sú práve opuchy končatín. Pri tomto ochorení sa do lymfatických uzlín dostanú parazity, ktoré sa však väčšinou vyskytujú v trópoch a subtrópoch, preto vedci túto možnosť vylúčili ako prvú. Druhým ochorením, ktoré prichádzalo do úvahy, bola neurofibromatóza 1. typu, ktorá postihuje nervový systém. Toto dedičné ochorenie známe aj ako Recklinghausenova choroba sa prejavuje množstvom nádorov rôznej veľkosti na koži a kostnými cystami.

V roku 1979 lekári identifikovali tzv. Proteov syndróm, nazvaný podľa gréckeho boha Protea, ktorý dokázal meniť svoju formu. Predpokladá sa, že Merrick trpel kombináciou tohto syndrómu, ktorý môže za atypický nárast jeho hlavy, deformácie kostí a iných orgánov s istou formou Recklinghausenovej choroby.
Proteov syndróm je veľmi ojedinelé ochorenie a od jeho prvého zaznamenania bolo registrovaných len okolo sto prípadov na celom svete. Dodnes nebol zaznamenaný ani jeden prípad postihnutia v takom rozsahu ako u Josepha Merricka.

Joseph či John

V roku 1980 sa do kín dostal film Davida Lyncha s názvom Sloní muž, v ktorom bol na základe pamätí doktora Fredericka Trevesa a biografie Josepha Merricka spracovaný jeho život. Film patrí podľa hlasovania divákov na International Movie Database do stovky najlepších, aké boli kedy nakrútené. Napriek tomu, že ide o veľmi realistickú drámu, tvorcom filmu sa z umeleckých dôvodov podarilo niekoľkokrát odchýliť od skutočnosti.

Doktor Treves napísal svoje memoáre v roku 1922, viac ako tridsať rokov po Merrickovej smrti a z nevysvetliteľných príčin Josepha premenoval na Johna. Zápisy z matriky však dokazujú, že Merrick ako prvé z troch detí dostal krstné meno po otcovi Josephovi.

Krásna tvár Josephovej matky je jedným z ústredných motívov filmu. Nielenže sa jej detailom a snovými víziami, v ktorých vystupuje, film začína a končí, ale Merrick si so sebou nosí jej malú fotografiu, ktorú si často prezerá. Paradoxom je, že žiadna z fotografií Mary Jane Pottertonovej sa nezachovala. Údajne bola chorá či už psychicky alebo fyzicky a umrela v roku 1873, keď mal Joseph – najstaršie z jej detí, len jedenásť rokov. Ostatné deti sa tiež nedožili vysokého veku. Mladší syn William umrel ako štvorročný a dcéra Marion Eliza bola od narodenia postihnutá.

Z ulice do cirkusu

Po smrti Mary Jane sa Merrickov otec znovu oženil. Nová žena však nebola nadšená skutočnosťou, že jej manžel si do novej rodiny priviedol dve postihnuté deti, a tak ho postavila pred rozhodnutie medzi ňou a Josephom. Otec teda malého Josepha poslal do Leicester Union Workhouse, pre ktorý predával na ulici krém na topánky. Union Workhouse boli inštitúcie viktoriánskej Británie, ktorých zriadenie bolo reakciou na chudobu. Či už bola nemajetnosť obyvateľov týchto domov pripomínajúcich sirotince spôsobená prírodným nešťastím, chorobou, stratou rodičov či manžela, zariadenie im poskytlo nocľah a prácu. Akákoľvek práca bola pre Merricka nedosiahnuteľnou métou. Manuálne pracovať nemohol, keďže kvôli svojmu postihnutiu ledva stál a chodenie mu spôsobovalo veľké problémy a ako obchodník neunikol zvedavým a šokovaným pohľadom ľudí a ich posmešným a krutým poznámkam.

Joseph by pravdepodobne umrel na ulici, keby sa o neho nezačal starať impresário Tom Norman. V Lynchovom filme je síce vykreslený ako zákerný človek, ktorý sa snaží z cudzieho nešťastia získať čo najviac peňazí, pričom jeho citový vzťah k Merrickovi je veľmi nejasný. V skutočnosti Norman zabezpečil, aby Josepha operovali a odstránili mu nádory, ktoré mu bránili pri dýchaní.
S Normanovým cirkusom potom prešiel Anglicko a časť Európy. Podľa niektorých biografií sa z Belgicka vrátil sám po tom, čo ho okradli a v Liverpooli na stanici ho našiel doktor Treves.

Sir Frederick Treves

Okolnosti stretnutia doktora Trevesa s Merrickom sú však záhadou. Podľa najstaršej z biografií a Trevesových memoárov sa stretli v Londýne, kam sa šiel Treves ako lekár a profesor anatómie pozrieť na muža, ktorého videl ako študent medicíny na jednej z prednášok. Merrickovi nechal svoju vizitku a potom sa ich cesty rozišli. Po incidente na liverpoolskej stanici sa Merrick na známeho lekára odvolal a ten sa o neho začal starať.

Podľa filmu to bol Treves, ktorý Merricka ukázal svojim kolegom a študentom.
Každopádne si však tento mladý lekár, ktorého v Lynchovej snímke dokonale zahral Anthony Hopkins, získal Merricka ako človek a odborník.
Nemocnica London Hospital sa stala jeho naozajstným domovom aj vďaka podpore vtedajšej princeznej z Walesu Alexandry a samotnej kráľovnej Viktórie.

Treves sa spočiatku domnieval, že rozsiahle deformácie lebky narušili Merrickov mozog. Keď však zistil, že tento mladý muž nielen rozpráva, ale vie aj čítať a má rád poéziu, uvedomil si, že Merrick je výrazná a silná osobnosť, ktorú nezlomili ani neustále posmešky a odmietnutia.

Lynchovi sa však vo filme podarilo získať diváka na Merrickovu stranu dávno predtým ako samotný Joseph prehovorí. Na začiatku zo slonieho muža vidíme veľmi málo, nejasnú postavu v temnej miestnosti či obrysy za závesom, keď ho Treves predstavuje Patologickej spoločnosti. Až keď sa Merrick ubytuje v podkroví Londýnskej nemocnice, divák ho má možnosť vidieť prvýkrát v jasnom svetle, podobne ako sestrička, ktorá mu nesie jedlo. Ona pustí tanier z ruky a rozkričí sa. Divák, hoci chápe jej prekvapenie, vidí na Merrickovej tvári znepokojenie a smútok nad tým, čo pohľad na neho spôsobuje.

Čistá duša

Doktor Treves dostal Merricka z ulice a z neľudských podmienok, v ktorých žil, nevyhol sa však výčitkám svedomia za to, že s nešťastným človekom zaobchádza ak nie rovnako, tak veľmi podobne ako jeho predchádzajúci ´zamestnávatelia.´
Ukazuje ho. Kolegom, študentom medicíny a príslušníkom vyšších vrstiev, ktorí sú prinajmešom v rovnakej miere tak znechutení jeho výzorom, ako dojatí jeho kultivovanosťou. Merrick vo svojom podkroví písal básne a vyrábal modely katedrál, pričom najznámejší je model Katedrály svätého Filipa v Birminghame, ktorú nikdy nevidel.

Vo filme je jeho vzťah so slávnou divadelnou herečkou Madge Kendalovou zidealizovaný a zromantizovaný, najmä v závere, kde mu osobne venuje predstavenie Kocúra v čižmách. V skutočnosti si s ňou Merrick len písal a nikdy sa osobne nestretli. Ak niekedy nejaký vzťah zvažoval a priznal to svojmu lekárovi, uznal, že by jeho partnerka musela byť slepá, aby ju pohľad na neho neprivádzal do šialenstva.

Podľa historických prameňov Merrick kvôli zdeformovaným ústam a hlasivkám neartikuloval jasne a zreteľne, a preto bolo často potrebné, aby pre neho jeho lekár a priateľ Treves tlmočil. Jeho jedinou túžbou bolo viesť aspoň trošku normálny život, ktorého súčasťou bolo napríklad aj spanie na posteli. Merrick si nikdy nemohol poriadne ľahnúť, zdeformovaná tvár a váha hlavy by mu zabránili v už aj tak dosť náročnom dýchaní. Spával v špeciálne upravenej stoličke, podopretý niekoľkými vankúšmi.
Josepha Merricka našli uduseného v posteli 11. apríla 1890. Jeho telesné pozostatky boli dlho súčasťou výstavy v Londýnskej kráľovskej nemocnici.

Atrakcia menom Michael

Práve na základe pozostatkov Josepha Merricka sa lekárom podarilo identifikovať jeho DNA a prípadné príčiny jeho ochorenia. O jeho telesnú schránku v polovici osemdesiatych rokov prejavil záujem aj Michael Jackson, ktorý sa vyjadril, že sa v Merrickovom príbehu našiel. Po tom, čo nemocnica odmietla akúkoľvek ponuku z Jacksonovej strany, spevák svoje vyhlásenia poprel tvrdiac, že príbeh Josepha Merricka mu síce vháňa slzy do očí, ale netuší čo by robil s nejakými kosťami.

V roku 1989 však nakrútil videoklip k singlu Leave Me Alone, kde v kulisách púťového divadla svoj slávny moonwalk predvádza po boku Merrickovej kostry.

Sloní muž inšpiroval rôznych iných umelcov. Samozrejme nie do takej extrémnej miery, aby chceli vlastniť jeho pozostatky, najmä preto, že sa ako človek, ktorého odmietla rodina a neskôr spoločnosť ako ľudskú bytosť, nikdy nesprával zatrpknuto a za každý prejav náklonnosti bol až detsky naivne vďačný.