Ešte počas prítomnosti Rimanov na začiatku prvého tisícročia sa mŕtvi pochovávali až za bránami mesta, Rimania sa mŕtvych báli a nepotrebovali ich držať pod svojim nosom. To sa v nasledujúcich storočiach s rozkvetom kresťanstva začalo meniť, keď väčšina mŕtvych skončila pochovaná na pozemkoch okolo kostolov. Všetko bolo znesiteľné až do doby, kým sa z Londýna nestala metropola so stovkami tisíc ľudí a úroveň týchto miest začala klesať.

Miesta okolo kostolov boli v tých časom svedkami čulého ruchu, pomedzi hroby behali deti a čulo sa tam obchodovalo. To sa trochu zmenilo počas moru a cholery, keď hynuli tisícky obyvateľov mesta a jediným riešením boli masové hroby. Tie na dlhý čas oddialili oveľa logickejšie založenie veľkých cintorínov niekoľko kilometrov od centra, ku ktorému došlo až v polovici 19. storočia, keď už bola situácia v starých cintorínoch úplne neúnosná. Na konci toho istého storočia po prvej vlne odporu začala byť čoraz populárnejšia aj kremácia, ktorá ušetrila veľa miesta.

Pyramída ktorá nebola
Arnoldovej kniha je plná podivných historiek o zlodejoch mŕtvych, ktorí ich dodávali študentom medicíny a občas kvôli tomu aj niekoho zabili. Kniha je plná hororových opisov z čias moru, ale aj z pokojnejších čias, keď sa počet nebožtíkov stával veľkým problémom mesta. Keď sa napríklad pod jedným kostolom prepadla podlaha, šokovaní ľudia zistili, že je podzemie je zahádzané rakvami s ľudskými pozostatkami, ktoré namiesto normálneho pochovania skončili v tomto ´sklade´. Spomínaná farnosť mala podozrivo nízke ceny za pochovanie, čo sa odrazilo aj na kvalite poskytovaných služieb.

Nápadov ako vyriešiť zložitú situáciu sa objavilo viacero, asi najkurióznejším bol plán z prvej polovice 19. storočia postaviť na Primrose Hill pyramídu vyššiu ako katedrála St Paul´s, do ktorej by sa zmestilo päť miliónov nebohých Londýnčanov. Ročne sa v nej malo pochovať okolo 40tisíc tiel, tento nápad sa však nestretol s veľkým nadšením, a tak Londýn prišiel o možnosť vybudovať jednu ohromnú atrakciu, ktorá by prilákala zvedavých nekrofilov z celého sveta.

Málo času na smútok
Pochovávanie a celý funebrácky biznis zažil zlaté časy v predminulom storočí, keď vo viktoriánskom Anglicku vrcholila silná tradícia smútenia. Pohreby bývali veľmi honosné, kočiar s rakvou ťahali čierne kone a na cintorínoch sa budovali veľké hrobky, takže sa kamenári nemali na čo sťažovať. Dobre sa darilo aj predajcom čiernych látok a krajčírom, vdovy nosili smútok dlhé roky.

To všetko sa výrazne zmenilo s prvou svetovou vojnou, keď v celom britskom impériu zahynulo vyše milióna mužov a milióny ľudí po celom svete zahynuli v roku 1918 na španielsku chrípku, ktorá v skutočnosti zabila viac ľudí než prvá svetová vojna. Za týchto okolností už na dlhotrvajúci smútok ani veľkolepé prípravy nebolo toľko času. To všetko sa ešte znásobilo počas druhej svetovej vojny, keď Londýn zažíval nemecké nálety a ženy museli pracovať v továrňach či ako zdravotné sestry. Viktoriánske pompézne smútenie bolo definitívne mŕtve a ľudia brali smrť s menším pátosom.

Amerikanizovaná Diana
Po vojne začali veľké staré cintoríny upadať, zachránila ich vlna ochranárskeho hnutia, ktorá sa objavila v 70. rokoch. Mnohé cintoríny ako napríklad Highgate začali vďaka tomu opäť rozkvitať a dnes patria medzi vyhľadávané turistické atrakcie. A to nielen komunistami, ktorí tam majú pochovaného Karla Marxa.

Hoci veľkolepé smútenie upadlo, v posledných dvoch či troch desaťročiach sa objavilo pár prípadov, keď Angličania prepadli celonárodnej hystérii a smútku. Bolo to po tragédiách na futbalových štadiónoch, vlaňajších teroristických útokoch na Londýn, najväčším emocionálnym vzplanutím ale bola smrť princeznej Diany pred deviatimi rokmi. Pohrebu sa zúčastnili milióny ľudí a televízny prenos sledovalo viac ľudí ako otvorenie olympiády. Aj na týchto udalostiach sa prejavila amerikanizácia Británie, s ktorou sa spája väčšia emotívnosť, náchylnosť k rôznym formám spirituality a rastúca popularita terapeutov.

Nenápadné londýnske atrakcie
V súčasnosti dáva čoraz viac ľudí prednosť pohrebom v pohrebných lesíkoch, kde sa používajú iba raky z materiálu ako kartón či bambus a namiesto kameňa nad vašim hrobom stojí strom. Ako už toľkokrát v premenlivej histórii dostávajú miesto rôzne pohanské zvyky, ktoré vytláčajú kresťanské zvyky a ľudia si aj posledné veci zariaďujú nie podľa tradičných noriem, ale podľa svojho vkusu.

História Londýna podaná skrz jeho hroby dá čitateľovi možno viac ako mnohé knihy, ktoré sa venujú zdanlivo podstatnejším udalostiam. Odrážajú sa v nej všetky premeny spoločnosti, jej kriminalita ale aj snaha o vlastné zušľachtenie. Je zároveň psychologickou sondou do duše jedného mesta postihnutého mnohými katastrofami a premieňaného históriou aj novými obyvateľmi. Kniha je zároveň netradičným turistickým sprievodcom pre tých, čo už pochopili, že môžu v Londýne vidieť aj oveľa viac ako len opozerané atrakcie nachádzajúce sa v jeho centre. Je to pozvánka na výlety do vzdialenejších mestských zón, kadiaľ sa už nepohybujú bordové turistické autobusy s odrezanou strechou.