Začať môžme tým, čo tieto sídliská odlišuje. Väčšina našich sídlisk neskončila ako getá pre najchudobnejších ľudí. Samozrejme, že sa nájdu výnimky a existujú paneláky či menšie sídliská, kde býva výbušná zmeska ľudí bez práce, narkomanov, pasákov a prostitútok, z celkového pohľadu však naše sídliská dokázali prežiť bez toho, aby ste sa tam báli bývať. Nedostatok bytov vo väčích mestách paradxone viedol k tomu, že cena panelákových bytov výrazne stúpla a stali sa rodinným striebrom.

Veľké sídliská ako bratislavská Petržalka či pražské Jižní město vznikli ako miesta pre ľudí z rôznych spoločenských vrstiev a tento charakter si do veľkej miery zachovávajú dodnes, aj keď najbohatší už samozrejme odišli. Mnohí ľudia, ktorí sa tam nasťahovali v sedemdesiatych rokoch, si mysleli, že tam budú len dočasne. Dnes im už došlo, že v nich aj zostarnú. Spolu s nimi starnú a trochu sa zútulňujú aj ich sídliská, ktoré dnes viac než socialistickí plánovači ohrozujú noví developeri túžiaci zastavať každú voľnú plochu.

Sociálne nemusí byť úbohé

Príbeh sociálneho bývania v Británii začal veľmi nenápadne a chvíľu to vyzeralo, že to dopadne šťastne. Prvé takéto projekty sa objavili ešte v 19. storočí, keď osvietenejší majitelia fabrík budovali spoločné bývanie pre svojich zamestnancov aj so všetkými službami, ktoré potrebovali k svojmu životu. Bola to obdoba toho, čo v Československu neskôr vo väčšej miere robil Baťa.

Ešte aj v prvej polovici dvadsiateho storočia si väčšina nových projektov sociálneho charakteru zachovávala svoju kvalitu, na prvý pohľad ste nedokázali rozlíšiť, či ide o sociálne bývanie, alebo o súkromné. Možno v tom čase ešte o tom toľko nerozmýšľali, ale ak sa už našli peniaze na projekty pre chudobných, nestavali ich tak, aby svojim výzorom z veľkej diaľky kričali, že tam bývajú. Porovnajte si to s povojnovou výstavbou panelákov trčiacich nad mestom ako výhražný zdvihnutý prst.

Druhá svetová vojna zničila veľkú časť domov a ešte k tomu nastal baby boom, takže bývanie po vojne patrilo medzi najdôležitejšie témy. V tomto čase sa položili základy britského sociálneho štátu, medzi ktoré patrí vytvorenie národného zdravotníckeho systému NHS slúžiaceho všetkým bez ohľadu na to, koľko do neho prispeli. Ešte cez vojnu sa určili aj pomerne veľkorysé kritériá na výstavbu bývania financovaného štátom a samosprávou. Mala sa tým výrazne zvýšiť kvalita bytového fondu, nové bývanie malo byť priestranné a na svoju dobu nadštandardne vybavené takými vymoženosťami, ako boli kúpeľne a podobne.

Masová povojnová výstavba

Prvou povojnovou výstavbou mali byť ´homes fit for heroes´, mužov vracajúcich sa z frontov a ich rodiny. V núdzi však bolo omnoho viac ľudí, a tak hrdinskú výstavbu vytlačila pragmatická potreba ubytovať aj ľudí z vybombardovaných domov ako aj z mestských slumov, kde sa pred vojnou tiesnili státisíce ľudí v biednych podmienkach domov priliepaných jeden k druhému. Práve pre nich sa nové bývanie ponúknuté štátom zdalo byť ako zázrak. Mnohí mali prvý krát svoju izbu, splachovací záchod či kúpeľňu. Rýchle im však došlo, že nové sídliská na kraji miest majú aj svoje nevýhody.

Hoci mestské slumy mali tisíc nevýhod, ľudia v nich žili v komunitách a ich život nebol taký rozbitý, ako keď sa presťahovali do nových švrtí, kde často chýbala krčma, do ktorej by večer zašli, autobus, ktorý by ich zaviezol do mesta či do práce, ako aj školy pre deti, obchody pre matky a nejaké a možnosti pre mladých. Tí sa na takýchto miestach dodnes iba bezcieľne potĺkajú a nudu zaháňajú tým, že druhým robia zo života peklo.

Väčšinu bývania na tzv. council estate tvorili a dodnes tvoria rodinné domy s aspoň malou záhradkou, ktoré stelesňujú malomestskú predstavu šťastia a spokojného života. Lepšie podmienky nájdete v dvojdomoch, zvyknúť sa dá aj na život v radovej zástavbe. Oveľa ťažšie sa ľuďom zvykalo na život v panelákoch. Vyrástlo ich niekoľko tisíc, drvivá väčšina z nich sa postavila v 60. a začiatkom 70. rokov. Niektoré mali príšernú kvalitu, smutným príkladom je Ronan Point vo východnom Londýne. V roku 1968 po malej explózii plynu v jednom z bytov spadla celá jedna stena paneláku, kde boli zle osadené panely. Zahynuli pri tom traja ľudia. Jediným šťastím bolo, že sa to stalo v noci a na strane, kde mali ľudia obývačky, inak by bolo obetí oveľa viac. Do následnej rekonštrukcie sa investovalo mnoho prostriedkov, vežiak ale aj tak o dvadsať rokov zbúrali.

Stavanie vysokých panelových domov sa rýchle ukázalo ako zlá voľba. Vyžadujú si totiž veľké prostiedky na údržbu. Ak sa nenájdu, rýchle upadajú a rastie tam kriminalita a iné problémy. Ľudia žijúci v rodinných domoch sa stihnú o ne starať sami, paneláky však upadajú, lebo patria všetkým a nikomu. Náklady na projektovanie, výstavbu a údržbu dvoch bytov v priemernom paneláku sa dali porovnať s nákladmi na tri až štyri rodinné domy, takže o žiadnej úspore sa nedalo hovoriť. Zároveň sa výtavbou panelákov neusporila ani stavebná plocha, pretože ich rozmer si vyžadoval veľké odstupy a zabrali porovnateľne veľa územia. Kým sa na to prišlo, bolo v mnohých mestách neskoro – len do konca sedemdesiatych rokov ich po celej krajine vyráslo štyri a pol tisíc.

Niektoré sídliská vytvorili také neznesiteľné podmienky, že demolícia bola najistejším nástrojom, ako vyriešiť problém a ľudí presťahovať do lepších podmienok. Problémy so starými sídliskami sa ťahajú dodnes, popredná firma z oblasti public relations nedávno vyhrala konkurz na vylepšenie imidžu juholondýnskeho Aylesbury Estate postaveného v šesťdesiatych rokoch. Dnes tam žije vyše sedemtisíc ľudí a nedávno padlo definitívne rozhodnutie, že sa táto betónová džungľa plná drogových dílerov ide búrať. Samospráva v Southwarku mieni investovať 2,4 miliardy libier do projektu, v rámci ktorého sa staré budovy zbúrajú a v priebehu pätnástich rokov postavia päťtisíc nových domov. Časť z nich bude patriť pod bytové spoločnosti, časť bude súkromná. Plánovači pôvodného Aylesbury Estate boli nadšenci švajčiarskeho architekta Le Corbusiera, ktorý obdivoval zaoceánske parníky natoľko, že sa mu stali modelom pre masové bývanie. Príliš dobre to nedopadlo, Aylesbury Estate je len jedným z mnohých príkladov.

Chorý ako zo sídliska

Britské sídliská sú kombináciou viacerých nešťastných faktorov. Bolo to bývanie predovšetkým pre robotnícku triedu. Mnohí z jej príslušníkov sa časom prepadli ešte nižšie, do tzv. underclass závislej na sociálnych dávkach a zvyčajne aj na drogách či alkohole. Sen o budovaní beztriednej spoločnosti mal v skutočnosti podobu budovania sídlisk pre jednu spoločenskú triedu, v niektorých projektoch múrmi oddelenej od zámožnejších susedov. Takéto prostredie je veľmi neinšpiratívne a musíte byť silná osobnosť, aby vás to nestiahlo dolu.

Ľudia z najchudobnejších sídlisk sa dožívajú výrazne menej rokov ako priemerná populácia. Nie je to kvôli drogám či vraždám, ale preto, že majú depresie, mnohí berú prášky od psychiatrov a nezdravo sa stravujú. Výrazne tým rastie obezita a s ňou aj cukrovka. Ak chodíte do školy v tejto oblasti, máte oveľa menšiu šancu, že skončíte s maturitou. O tom, že by ste išli ďalej študovať na univerzitu nehovoriac.

Výpredaj sociálneho štátu

Margaret Thatcherová si krátko po nástupe k moci osvojila myšlienku zlikvidovať sociálne domy a byty patriace samospráve. Nástrojom k tomu bolo Right to buy, umožňujúce ich nájomníkom odkúpiť si od samosprávy nehnuteľnosti kde bývali. V závislosti od toho, ako dlho tam bývali, dostali zľavu z ceny, maximálne až do výšky päťdesiat percent. Od osemdesiatych rokov toto právo využilo 1,6 milióna domácností, čím sa takmer zlikvidovali sociálne byty. Right to buy totiž zároveň zakazovalo samosprávam použiť peniaze z predaja na výstavbu nového sociálneho bývania. Za necelé tri desaťročia sa tak zlikvidovali takmer všetky takéto byty.

Množstvo domov a bytov postavených súkromným sektorom je od šesťdesiatych rokov každý rok takmer rovnaké, množstvo postavených sociálnych domov a bytov výrazne kleslo. Dnes ich ročne nepribudne viac ako 50-tisíc.

Ak porovnáme také podobné veci ako zdravotnú starostlivosť a bývanie, ich povojnový príbeh je úplne odlišný. Dodnes nikoho vážne nepapadlo sprivatizovať celé zdravotníctvo a viac-menej panuje zhoda, že štátom riadené NHS nie je dokonalá, ale najlepšia možnosť. Úplne iné to je v oblasti bývania, kde zvíťazila myšlienka, že by ľudia nemali platiť nájom samospráve, ale mali by nehnuteľnosti vlastniť. Do istej miery to funguje, na privatizáciu ale doplatili už aj tak najchudobnejšie sídliská, kde sa predaju až tak nedarilo a ostali tam ľudia, ktorí nemali prostriedky, aby žili niekde inde. Cez prsty sociálneho štátu tak prepadla dosť veľká skupina ľudí, ktorej sa dnes všetci boja. Keby ich nevytlačili do geta, mohlo to dopadnúť inak.

SLOVNÍK

Council estate – sídlisko s domami a bytmi, ktoré patria pod samosprávu. Ich počet za posledné desaťročia rapídne klesol v prospech súkromného vlastníctva (viď Right to buy). Na vrchole ich popularity bývalo v council housoch až štyridsať percent britskej populácie.

Demolition – búranie, ale aj názov populárnej relácie Channel4, kde ľudia hlasovali o najškaredších britských budovách. Väčšina z nich vznikla v 60. a 70. rokoch.

Double glazing – zdvojené okenné sklo; v kontinenálnej Európe samozrejmosť, v Británii stále nadštandard. Tlmí hluk a udržiava teplo.

Green belt – zelený pás nezastavanej plochy, obkolesujúci mestá. Rôzni podnikatelia ho zvyčajne chcú zbaviť jeho statusu a rozbehnúť tam výtavbu.

Housing estate – sídlisko, narozdiel od nás často pozostávajúce z rodinných domov a nielen z panelákov.

Key worker housing – staršia stratégia umiestniť do jednej štvrte ľudí tej istej profesie, napríklad učiteľov či policajtov.

Plastering – podivný britský zvyk robiť vnútorné steny v domoch a bytoch zo sadrokartónu namiesto tehál. Síce cez ne nevidíte, ale veľmi dobre sa počujete a pri násilnejšej hádke ich ľahko prerazíte.

Regeneration – projekt obnovy časti mesta, napr. sídliska alebo priemyselnej zóny. V Británii často obsahuje okrem technických úprav aj širšie zmeny, napr. tvorbu nových pracovných miest, sociálnych služieb, viac zelených plôch či kultúrnych a komunitných centier. Investormi sú najčastie miestne verejno-súkromné partnerstvá.

Registered social landlord – alternatíva k samospráve, napríklad v podobe housing association (bytová spoločnosť) a housing cooperative (bytové družstvo). Tieto organizácie majú regulovaný nájom, starajú sa o udržovanie bytového fondu aj o výstavbu. Do ich poradovníkov sa môže zaregistrovať každý, nielen občania v núdzi.

Right to Buy – právo na kúpenie bytu alebo domu vo vlastníctve samosprávy. Zavedené v roku 1980, krátko po nástupe Margaret Thatcherovej k moci.

Semi-detached house – dvojdom (s jednou spoločnou stenou so susedným domom). Pozemok oproti radovému domu je neraz širší iba o jeden meter.

Terraced house – radový dom, dom v radovej zástavbe. Menší ako semi-detached house a s menšou záhradou.

Tower block – vežiak, výšková budova, panelák. Masovo stavané najmä v 60. a začiatkom 70. rokov. Mnohé sú už dnes zbúrané.