Jeden kolega mal hygienické návyky možno ešte z minulého storočia, ale ktovie, možno jeden z tých super enviromentálne zmýšľajúcich, ktorí sa snažia zachrániť zem minimálnym používaním čistej vody a chemických prostriedkov, ako napr. mydlo, prací prášok, pur atď...druhý kolega, v strednom veku, vďaka ktorému smrdel celý dom od trávy a to každý deň sa začal prejavovať ako choromyseľný Cassanova, ktorý mi pri každom stretnutí iba zdôrazňoval ako ma miluje a že nemôže bezo mňa žiť. No onedlho sa začali prejavovať ďalšie psychotické stavy, ako záchvaty agresivity a neurotické výbuchy s demolačnými prejavmi. Toto som chcela spomenúť len na okraj, ako pozadie k tomu celému fiasku, ktoré spočívalo v až neuveriteľnom cynizme a akejsi nevysvetliteľnej sprostosti ľudí čo nás zamestnávali.

Totiž po zaučení do práce sme zistili, že sa robí nie 8 hodín, ale 6 a menej a to vôbec nie každý deň. Prvý týždeň sme mali tak 3 mini smeny, druhý asi štyri a tretí sme sa fakt museli doprosovať nejakých nočných 12 hod smien v chladnom sklade s polotovarmi, aby sme aspoň ako tak prežili. Nebolo mi všetko jedno keď som zistila, že títo ľudia iba sľubujú a robia si z nás dobrý deň, keď sa mi iba míňali peniaze a tým aj zužovali možnosti na odchod a zmenu práce, keďže všade človek potrebuje na začiatok istý balík peňazí. Ak to nemá, potom už doslova len Boh môže zasiahnuť a vykonať nejaký zázrak.

Určité detaily nebudem radšej rozpisovať, to možno niekde inde, ale rozhodne v tom všetkom som si bola veľmi dobre vedomá, že som stúpila do ….. . A dobre smrdelo.

Počas toho všetkého prišiel na scénu ďalší kolega, ktorý sa javil ako dobrý kamarát, no ja naivná som mu to zjedla až pokiaľ sa ma nepokúsil znásilniť, kde naše “priateľstvo” samozrejme okamžite skončilo. To aby toho nebolo ešte dosť... .

Niekedy nakonci druhého týždňa drámy, som sa rozhodla napísať do slovenskej agentúry, informovať ich o skutočnostiach a požiadať o vrátenie poplatku, ktorý som ani nechcela uhradiť v plnej sume pri odchode. V prvom bode, dohoda bola do mesta Nottingham a daného veľkoskladu, no hneď po príchode nás odviezli tak cca 80 míľ na juh do mestečka o ktorom som v živote nepočula. Cestovala som bez spomínanej skupinky, v deň čo mi nevyhovoval a platila som viac za cestu a letenku. Ubytovanie bolo v dezolátnom stave, a namiesto zarábania prišlo prerábanie. (To nie že by som bola nejaký márnivý typ. Jedli sme polievky Wifon a totálne najlacnejšie jedlá čo sa dali zohnať.) E-mail som poslala v slušnej forme, žiadne ostré slová, iba som ich upozornila, pri takomto neserióznom jednaní s ľuďmi, zverejním to čo robia. Nakoniec som sa k tomu ani nedostala, no veľmi dobre viem, že niektoré denníky, týždenníky by mi ruky vybozkávali za takéto informácie. Dokonca mám niekoľko priateľov čo píšu blogy na sme.sk, kde sa človek tiež dozvie zaujímavosti. Ale nebudem odbáčať.. .

Reakcia prišla takmer šokujúca. Polo-agresívnym spôsobom s výkričnikmi mi chceli niečo také naznačiť, že keď sa ja neprestanem vyhrážať, tak so mnou prerušia kontakt a ani mi neposkytnú nejaké riešenie tam kde som (čo samozrejme som sa iba pousmiala, že snáď až také chúďatko nemôžem byť, aby som závisela len od nich, lebo neviem do akého ďalšieho bahna by ma potom potopili, keďže už teraz som sa už dosť hlboko topila). S tým, že oni mňa budú žalovať, ak si niečo dovolím na verejnosti spomenúť, za “poškodenie mena”. ( ehm.., tu je mi nejako dosmiechu, alebo doplaču)...? Ale najlepšie zo všetkého bolo to, ako usúdili, prečo sa to všetko takto stalo, bude spočívať v tom, že citujem “to vy z tej Bratislavy musíte mať stále so všetkým problém...”. Toto bol zlatý klinec asi všetkého.

Žiaľ si neuvedomili a nikdy neprešli cestu, kde je človek v situácií, že už nemá komu zavolať, požičať si peniaze, alebo nejako vyriešiť situáciu na mieste a vyzerá to zo dňa na deň horšie a stráca sa mu zem pod nohami a to k tomu je v cudzine. Ja osobne verím v Boha a viem že to bol fakt zázrak, že som odtiaľ vyviazla a dostala som skvelú prácu, milých ľudí okolo seba, bez akejkoľvek inej pomoci a to verte, či neverte na úplne poslednú chvíľu :).

Ani som sa nejak nechcela pomstiť, odložila som to zverejnenie a možnosť písať na “echu” som privítala nie len z tohto dôvodu. Nakoniec som si uvedomila, že na tomto mojom príbehu sa dá vidieť jedna základná chyba, alebo vada slovenského rozmýšľania, kde krajan svojmu krajanovi vie málokedy pomôcť, viac vidí svoj profit, no nedokáže sa vcítiť aspoň z polovice do druhého situácie a posnažiť sa mu pomôcť. Viac vládne rozdelenie, obviňovanie, odcudzovanie. V porovnaní ako vedia žiť medzi sebou angličania, ako si snažia pomáhať, byť k sebe milí, my sa máme stále čo učiť. A jednu vec ešte postrádame a to férovosť. Verím, keď ľudia dokážu rozšíriť svoje srdcia, tak sa dokáže rozšíriť aj celý národ.

Týmto ďakujem stránkam “Echa”, že mi umožnili zverejniť svoj príbeh a všetkým ostatným našincom aj našim drahým susedom prajem, nech sa nemusia namáčať do rovnakého hnoja a dávajú si pozor keď cestujú do zahraničia.

Eva

1. časť: http://www.echomagazin.com/sk/clanky/prakticke_rady_uk/zivot_v_uk/serial_praca_v_anglicku_sprostredkovana_agenturami_na_slovensku_cast_1

2. časť: http://www.echomagazin.com/sk/clanky/prakticke_rady_uk/zivot_v_uk/praca_v_anglicku_sprostredkovana_agenturami_na_slovensku_cast_2_serial