Väčšina ľudí prechod do iného prostredia napriek mnohým komplikáciám zvládne, niekedy však udalosti naberú dramatický spád.

Viac Slovákov ako Čechov
Prípady, keď Slováci alebo Česi skončia na britských psychiatrických klinikách je pomerne veľa, každý mesiac sú takto hospitalizovaní štyria až piati Slováci. Českých občanov s duševnými problémami je v Británii menej, čo súvisí čisto so štatistikou, ekonomická situácia na Slovensku je horšia a z krajiny odchádza viac ľudí. Aj preto musí riešiť slovenská ambasáda viac prípadov tohto druhu ako česká.

Ambasáda neslúži ako psychologická poradňa, často krát však jej zamestnanci musia pomáhať aj týmto spôsobom. Cez ambasády sa zvyčajne zisťujú osobné údaje osôb, u ktorých sa prejavili závažné psychické problémy a napríklad ich našli bezpríčetných chodiť po uliciach mesta. Vtedy sa hľadá kontakt na príbuzných doma, prípadne aj kontakty na lekára, ktorý by o zdravotnom stave hospitalizovaného pacienta mohol vedieť viac.

Ako hovorí slovenská konzulka Zuzana Žitná, nie vždy rodiny o svojich príbuzných prejavia záujem, iným problémom je, keď ľudia s vážnymi duševnými problémami odmietajú odísť domov, pretože nie sú schopní reálne posúdiť svoju situáciu a odmietajú sa vrátiť. Môže za tým stáť aj hrdosť: mnoho ľudí sa nechce domov vrátiť za takýchto okolností, pretože sa boja, že sa ich blízki na nich budú pozerať ako na tých, čo neuspeli.

Ak je niekto hospitalizovaný na britskej psychiatrickej klinike, zvyčajne tam pobudne niekoľko týždňov až mesiacov, kým sa komisia odborníkov nezhodne, že dokáže absolvovať prevoz do vlasti. V tom prípade ho sprevádzajú dvaja členovia personálu kliniky (zvyčajne zdravotné sestry), ktoré s hospitalizovaným letia domov a predajú ho do rúk domácim odborníkom, ktorí sú pripravení na letisku. Pobyt aj transport vo výnimočných prípadoch, keď sa nenájdu príbuzní ani nikto kto by prevzal zodpovednosť, hradí občas aj britská strana. Je stále pre nich lacnejšie zorganizovať prevoz domov než hradiť náklady spojené s hospitalizáciou.

Zbláznil sa nám klient
Skúsenosti s duševnými problémami svojich klientov majú české a slovenské agentúry sprostredkúvajúce v Británii ubytovanie a prácu. Prejdú nimi stovky ľudí, takže je zákonité, že sa z času na čas objaví aj niekto s vážnymi problémami. Väčšinou sú to muži. Objavili sa napríklad prípady paranoje, keď muž trpel predstavou, že mu všetci idú po krku a utiekol ešte aj z autobusového nástupišťa, keď sa ho príbuzní pokúšali previezť domov. Ľudia s duševnými problémami môžu byť nebezpeční sami pre seba, niekedy ale ohrozujú aj svojich spolubývajúcich či poškodzujú zariadenie domov.

Podľa skúseností Zuzany Žitnej mala väčšina ľudí, ktorí museli byť v Británii hospitalizovaní, podobné problémy už doma, preto sa snažia kontaktovať ich domáceho psychológa či psychiatra a získať čo najviac informácií. Motivácia ľudí k odchodu je rozmanitá, od najbežnejšej vidiny veľkého zárobku až po tých, čo pred niečím utekajú. Mnohé problémy doma súvisia s duševným rozpoložením a ´útek´ za hranice často vyzerá ako zázračné riešenie, univerzálny liek na dušu aj peňaženku. V oboch prípadoch pritom hrozí, že to nebude lepšie, ale horšie.

Prisťahovalci sú zraniteľnejší
Počet ľudí s psychologickými problémami sa proporčne možno príliš nelíši od situácie v Česku na Slovensku, výrazne sa však líšia podmienky akým musia čeliť v Británii či kdekoľvek inde mimo domova. V cudzine mnoho ľudí nemá dostatočné väzby ktoré človeku zvyčajne pomáhajú, ako je rodina či sieť priateľov. Nevedia, kde presne hľadať odbornú pomoc, zvyčajnou prekážkou býva jazyk.

Situácia ľudí odchádzajúcich dnes do zahraničia má mnohé spoločné so situáciou prednovembrovej emigrácie, aj keď je medzi nimi pár dôležitých rozdielov. Je to predovšetkým možnosť kedykoľvek sa vrátiť domov, väzby s najbližšími sú prerušené dobrovoľne a dočasne a kedykoľvek sa to dá zmeniť.

Psychologická literatúra popisuje ťažkosti, ktorým museli čeliť emigranti. Z väčšej miery to vystihuje aj situáciu dnešných prisťahovalcov z východnej Európy, aj keď ich veľké množstvo mnohé veci uľahčuje, je väčšia šanca, že nájdu niekoho čo im pomôže a existuje sieť tlačených aj internetových médií, takže sú mnohé informácie dostupnejšie.

Migrácia zaťažuje ľudskú psychiku. Je rizikovým faktorom, ktorý posilňuje sklon k samovraždám. Ako zistili írski odborníci, v ich krajine sa o samovraždu častejšie pokúsili ľudia, ktorý mali slabšie sociálne väzby a často žili osamotene. Emigrácia predstavuje radikálne vytrhnutie zo sociálnych väzieb, podľa švédskych výskumov bolo 20 percent ľudí, ktorí sa pokúsili o samovraždu emigranti. Rizikom je osamotenosť, nedostatok väzieb, nedostatočné zázemie a v neposlednom rade aj príslušnosť k nízkej sociálnej vrstve, ku ktorej v pôvodnej vlasti často nepatrili.

I don´t speak English
Veľmi veľa ľudí prichádza s minimálnou, alebo rovno žiadnou angličtinou. Automaticky sa tak dostávajú do úlohy spoločensky hendikepovaných jedincov. Neschopnosť verbálne komunikovať na prijateľnej úrovni funguje ako sociálna stigma. Človek čo sa nedohovorí je automaticky horšie hodnotený a považovaný za menej inteligentného. Komunikácia je pre obe strany namáhavá, a preto sa jej radšej vyhnú, čo môže viesť k izolácii.

´Utečenec nie je slabý jedinec, tí slabí zostali tam,´ zhodnotil situáciu riaditeľ jedného utečeneckého tábora. To isté neraz platí aj o ekonomických migrantoch z východnej Európy, ktorí za posledné dva roky prišli do Írska a Británie. Napriek tomu čelia situácii, keď mnohé z ich základných duševných potrieb nie sú uspokojené. Hlavne na začiatku je to jedna veľká neistota: neviete či zoženie bývanie, prácu, či vám vystačia peniaze, či sa dorozumiete. To všetko znižuje sebaúctu, mnohí sa cítia ako príslušníci menej cennej a podradnejšej kultúry.

Stratou zázemia netrpeli iba emigranti, ktorí a počas Studenej vojny nemohli vrátiť domov a odišli do kultúrne veľmi odlišnej krajiny. Štúdia zameraná na psychologické problémy ľudí ktorí ušli z NDR do západného Berlína ukázala, že stresujúcim môže byť akékoľvek presídlenie spojené so stratou domova. Aj emigrácia v rámci jazykovo a kultúrne rovnakej krajiny bola veľmi zaťažujúca. Objavili sa poruchy spánku, nervozita, úzkosti a depresie.

Ako sa prispôsobiť
Mnohí sa snažia prispôsobiť už od samého začiatku tým, že začnú imitovať prízvuk, spôsob oblečenia, alebo množstvo gélu vo vlasoch. A prispôsobujeme sa aj psychologicky. Záťažou býva spomínané zvládnutie jazyka, dôležité je pochopiť inú kultúru a vytvoriť si k nej kladný postoj. V opačnom prípade ľudia končia v izolácii.

Prispôsobovanie sa je pre mnohých stresujúcim a stávajú sa citlivejšími. Podľa psychológov sa zmeny prejavujú najmä v reaktivite. Bežné sú dva extrémy: nadmerná dráždivosť, alebo strata iniciatívy a apatia. Psychický tlak sa dá zmenšiť, ak máte nejakých priateľov, ďalším pozitívne pôsobiacim faktorom je dostatok peňazí, ktoré prispieva k pocitu istoty a bezpečia. Ťažším psychickým poruchám ako je napríklad schizofrénia sa nedá vyhnúť, mnohým ťažkostiam sa ale dá zabrániť, ak nenecháte všetko na náhodu a popri bankovom konte si v novej krajine budete budovať aj dobré vzťahy s ľuďmi. Pomáha to nezblázniť sa.

.........

SPESNENIE: V tlačenej verzii tohto článku (na webe je už mierne upravená) sme nepresne uviedli, že prevoz ľudí hospitalizovaných na psychiatrických klinikách do krajín odkiaľ prišli hradí britská strana. V skutočnosti ho nie vždy hradí britská strana, k tomuto riešeniu sa uchýli, až keď je zrejmé, že príbuzní nie sú schopní zaplatiť prevoz, čiže ide viac-menej o krajné riešenie a trvá dlhšie, kým sa zrealizuje. Okrem toho je to individuálne, nie je to povinnosť britskej strany a sú aj prípady, kedy jednoducho nezafinancujú prevoz a pacienta ďalej hospitalizujú, až kým nie je schopný prepustenia, čo zas tiež nie je najideálnejšie riešenie, lebo môže nastať recidíva. Ako radí slovenská konzulka Zuzana Žitná, ktorá nás na nepresnosť v texte upozornila, je preto lepšie dať sa komerčne pripoistiť, pretože klasické zdravotné poistenie nezahŕňa pokrytie nákladov na prevoz pacienta (akéhokoľvek, nielen psychiatrického). Lenže pripoistenie zas niečo stoji, takže je to začarovaný kruh.