Z Anglicka odišiel po prvých dvoch týždňoch domov, pretože zistil, že mu prinesené peniaze nestačia na prežitie a práca tu nečaká na každého. Vrátil sa s rozpočtom, vďaka ktorému mohol aspoň pár mesiacov chodiť do školy, čo trochu pomohlo jeho angličtine. Trvalo tri mesiace, kým ho konečne v jeden firme neodmietli a ponúkli mu miesto šoféra. Životopisy posielal na všetky strany, do firmy kde sa zamestnal sa však dostal čiastočne po známosti: cez známeho ďalšieho známeho, ktorý náhodou spomínal, že niekoho hľadajú.

Životný štýl plný odpadu
Firma je jednou z mnohých, ktoré zarábajú na tom, koľko sa v Londýne a jeho okolí vyprodukuje odpadu. Nie je to pritom len komunálny odpad. Británia je ukážkovou krajinou prebytku, kde sa toho vyrobí a dovezie omnoho viac než je potrebné. V odpade vďaka tomu končia aj úplne nové veci, keď sa firmy zbavujú prebytočných zásob či technické vybavenie, ktoré je takmer nové a mohlo by fungovať celé roky. Ak sa napríklad nejaká firma či banka sťahuje do zahraničia, nepreváža svoje zariadenie: všetko radšej rovno vyhodia a kúpia si nové v Nemecku či inej krajine kam smerujú ich kroky.

V Británii existuje množstvo firiem, ktoré na takomto odpade zarábajú milióny. Peniaze dostávajú od spoločností, ktoré im za odvezenie odpadu zaplatia, rovnako aj od ďalších firiem, ktoré vytriedený odpad vykupujú. Ideálny biznis je, keď si nejaká firma objedná odvoz už vytriedeného materiálu, takže ho auto môže odviezť rovno do zberných surovín: dobre pritom platia obe strany a práca s tým spojená je minimálna. Triedenie odpadu sa ani zďaleka nevykonáva tak svedomito ako by sa malo. Dôvod je jednoduchý: trvá to príliš dlho a a za ten čas by firme ušli ďalšie kšefty.

Každá firma spracúva určitý typ odpadu, jedni spracúvajú zeminu, ďalšia priemyselný odpad, iná odpad z obchodov a podobne. Všetok odpad by mal končiť na obzvlášť určenom mieste, často krát však končí úplne inde alebo sa zahŕňa do zeme. Keď Jakub privezie do firmy napríklad hliníkové okná, šéfovia mu ukazujú ´Goog, good´ a tešia sa ako malé deti, pretože je to takmer bezpracný zisk. Podobnú radosť im spôsobujú káble. ´Keď sú dobré dni, tak sa separuje všetko, keď sú horšie dni, tak sa separuje iba to, čo prinesie veľa peňazí,´ opisuje Jakub spôsob, ako v Británii fungujú podobné firmy. ´Ono sa to separuje na nejakých sedemdesiat percent, čo je stále lepšie ako keby sa to neseparovalo vôbec,´ tvrdí.

Výlet na koniec sveta
Jakub mal z domu skúsenosti so šoférovaním autobusu aj nákladného auta, mnohé sa však musel naučiť až v Anglicku, doma napríklad nikdy nejazdil s osemnápravovým autom či smetiarskym autom, ktoré má svoje zvláštnosti a taký typ ako v Anglicku sa na Slovensku vôbec nepoužíva.

Vo svoje firme začal pracovať metódou, akou niektorí ľudia učia svoje deti plávať: hodia ich do vody a dúfajú, že sa nejako udržia na hladine. Tak ho už druhý či tretí deň jeho šéf poslal s kamiónom kamsi na sever Anglicka. Bez mapy, bez jasných inštrukcií kam to má vlastne ísť aj bez informácie, že to bude trvať viac ako jeden deň a domov sa bude musieť dostať inak, pretože kamión tam už zostane. Problémov po ceste bolo neúrekom, okrem blúdenia napríklad videl mnohé dopravné značky, aké v Londýne nikde nemali.

Keď večer akýmsi zázrakom dorazil s dvojhodinovým meškaním na miesto určenia, oznámili mu, že kamión ostáva na severe Anglicka a on má ísť do Londýna iným autom. To však ešte nemal, najprv musel čakať kým ho kúpia na dražbe.

Jakub sa dožadoval, aby mohol prespať aspoň v ich kancelárskej budove, ako mu to odporučil jeho šéf, oznámili mu, že to je zakázané a budova sa na celú noc zamyká. Bez peňazí, jedla aj vody sa teda uložil vo svojom kamióne. V noci ho stále budil chlad. Batéria v aute bola takmer vybitá, takže si ani nemohol zapnúť svetlo, lebo by sa ráno nepohol. Cez noc sa veľmi ochladilo a každé dve hodiny si prikuroval, o štvrtej ráno ho to už ale prestalo baviť a vybral sa späť do Londýna. Cestou pršalo a na ´novom´ aute nefungovali niektoré časti ako napríklad stierač na vodičovej strane, takže časť cesty strávil v divnej polohe vychýlený k opačnej časti okna, aby vôbec niečo videl.

Keď sa po štyridsiatich hodinách hladný a vyčerpaný konečne dostal do svoje firmy, ešte od neho chceli, aby išiel s iným autom do servisu, celý deň pracoval. Ešte o piatej popoludní, keď už konečne išiel domov, mu volali, aby ešte išiel odviezť jednu fúru. ´To bol prvý zážitok o tom, že tu sa robí toľko koľko potrebuje firma,´ konštatuje Jakub.

Oficiálne sa môže najazdiť 10 hodín denne, aj to len raz v týždni, do týždňa by to nemalo byť viac ako 48 hodín. Jakub aj jeho kolegovia bežne pracuje 75 hodín, firmy ako jeho bežne vymieňajú krúžky v tachografoch, aby im na to prípadná kontrola neprišla.

Malé imigrantské mafie
´Je vidieť že toto je krajina prebytku. Vyhadzujú sa tu veci, ktoré ešte neskončili svoju funkčnosť, alebo často ani nezačali.´ Vlani mnohé inštitúcie masovo menili počítače, žiaden z tých ktoré Jakub vozil nemali viac ako dva roky. Jeden si vyhliadol a chcel si ho zobrať, Ukrajinci však cez noc zo všetkých povyberali hard disky. Ukrajinci mali vtedy pod palcom bezpečnostnú službu, druhou silnou zónou vplyvu sú poľskí zamestnanci. ´To je druhotná separácia, ktorá je možno ešte dôkladnejšia, ale iba na určité komodity,´ smeje sa Jakub.

V práci mu prekážajú niektorí kolegovia z východnej Európy, ktorí sa neustále chvália akí sú dobrí zamestnanci, čo mu pripadá smiešne. ´Táto krajina asi ľudí núti, aby sa stále ukazovali akí sú dobrí, aby o sebe hovorili a zviditeľňovali sa,´ konštatuje. ´Hovorí sa, že sa musíš vedieť predať, ale za takúto cenu?´ Naozaj som nečakal, že sa niekto bude takto trápne predvádzať ešte aj v smetiarskej firme, hovorí.

Na otázku, či by dnes radšej jazdil s autobusom alebo so smetiarskym autom odpovedá, že dáva prednosť druhej možnosti. ´Aj kvôli peniazom aj kvôli tomu, že tú robotu už trochu ovládam a nie je tam zodpovednosť za ľudí´ tvrdí. Zároveň ale uvažuje, že časom trochu spomalí a nájde si inú prácu, popri ktorej bude mať čas na to, aby mohol chodiť aspoň na kurzy angličtiny. Dnes má voľný jediný deň v týždni, ktorý zvyčajne celý prespí.