Martin pochádza z Prahy a vozí žudí po britskej metropole už vyše roka. Náš rozhovor sa začal otázkou, prečo sú mnohí vodiči takí nevraživí k vlastným zákazníkom. Martinova odpoveď je založená na štatistike - za osem hodín sa dverami malého autobusu premelie päťsto žudí, v doubledeckeri je to okolo tisícky. Ľudia sa pýtajú na rozmanité hlúposti, ako adresy obchodných domov, koľko je hodín, či ako jazdí metro, kedy má nejaký obchod tvorené a kedy zatvárajú. Ako sám uznáva, mnohí vodiči majú tiež ´vyblitý mozky´ a všetko robia automaticky, takže si neraz ani nepamätajú, ako sa dostali z jednej konečnej na druhú.

Historky (takmer) z podsvetia

Jeho zamestnávatež chce, aby boli na zákazníkov milí, autobusy mimo centrum sú však v Londýne sociálnou dopravou a jazdia nimi najchudobnejší z chudobných. Každému šoférovi sa na obrazovke zobrazí, aký typ lístka cestujúci používa, takže vidí, že často ide o sociálne prípady, ktoré majú nárok na bezplatné cestovanie. ´Ten človek je buď mladý, chudobný, nezamestnatežný alebo blázon. A práve oni sa najviac sťažujú.´

Práca šoféra autobusu je plná menších aj väčších incidentov. Nedávno napríklad jedného Martinovho kolegu strelil nahnevaný motorkár do brucha z tzv. nails gun vystrežujúcej klince. Vodič je pritom poistený iba v kabíne. ´Človek musí byť veľmi nepríjemný a odmeraný, aby nedochádzalo ku kontaktu. Čím dlhšie sa baví s nimi, tým je agresivity viac,´ hovorí Martin. Jedného nahnevaného nechal dohovoriť a potom mu lámane odpovedal ´I do not speak English´ a zasmial sa. Agresívny muž potom na neho vylial pohár s limonádou. Martin zastavil autobus, vypol motor, oznámil že autobus ďalej nejde a zavolal do garáže, že je vystresovaný, lebo na neho zaútočili.

Vodiča chráni iba plexisklo, pred niekoľkými týždňami jeden vodič ohrozovaný cestujúcimi radšej utiekol z vlastného autobusu. Iba stihol vyhlásiť poplach a privolaná hliadka ho potom musela hľadať po okolí. Problémy sa zvyšujú v noci a v niektorých štvrtiach, napríklad v Harelsdene sa vodiči radšej ani nepokúšajú kontrolovať lístky, čosi podobné platí aj v mnohých nočných spojoch. V noci sú horšími aj luxusné štvrte, ktoré sú cez deň bezpečné. Ľudia sa tam v noci sťahujú a pozerajú, čo by kde ukradli a podobne. Policajti majú priveža papierovania, sú zle platení a unavení, takže situácia nezvládajú.

Vodič na nočnej smene nepracuje osem, ale iba päť a pol hodiny, to však bez akejkožvek prestávky a jazdi sa musí vežmi rýchle. Lístky sa príliš nekontrolujú, najmä keď vodič vidí, že to nemá cenu. Kontrola lístkov v nočnom autobuse vyzerá tak, že sa je tam asi dvadsa policajtov, desa kontrolórov, autobus zastaví a skontrolujú úplne všetkých. Ale to sa deje vežmi zriedka. Pokuta za jazdu na načierno je stále iba 20 libier. Podža nového zákona však za to hrozí zápis v trestnom registri. Kontrola má tožko členov kvôli problémom s kompetenciami: zúčastňujú sa jej revízori, community support officers, mestská polícia aj štátna polícia. Revízor môže skontrolova či máte lístok, mestský policajt môže skontrolova o koho ide a štátny policajt vᚠmôže zadrža, on jediný môže nasadi putá.

Stres na každý deň

´Najnebezpečnejšia farba v Londýne je zelená, nie červená,´ tvrdí Martin. Niektoré križovatky prechádza na červenú, pretože sa to inak nedá. ´Keby všetci rešpektovali semafory, tak kompletne zablokujú dopravu. Ju tu 8000 autobusov, takže to inak nejde, čo trochu tolerujú aj policajti.´ Keď sa však niečo stane, je to všetko vina vodiča.

Práca vodiča nie je dnes fyzicky ažká, ale je vežmi stresujúca. Odporúča sa najmä tým, čo majú nízky krvný tlak. Za pol roka ho budú ma vysoký. Vodiči, ktorí to robia dlho, umierajú predčasne. Zo zdravotných dôvodov odchádzajú predčasne do dôchodku, častá je u nich obezita, ale najmä kardiovaskulárne choroby. Mnohé situácie pri jazde Londýnom sú adrenalínové, srdce cítim až mozgu, hovorí Martin. Ako dodáva, srdce je sval, ktorý pumpuje isté množstvo krvi, zrazu však začne pumpova strašne rýchle. Na to umiera väčšina vodičov.

Autobusová aristokracia
Ešte do osemdesiatych rokov bol v Londýne jeden národný podnik, ktorý mal mnoho garáží po celom meste. S nástupom Margaret Thatcherovej sa začal presadzova americký kapitalizmus a s ním aj privatizácia. V Londýne je dnes vďaka tomu takmer štyridsa autobusových spoločností. Tie sú ale väčšinou v prenajatých priestoroch, ktoré patria organizácii Transport for London, ktorá je financovaná štátom. TFL prispieva na nákup nových autobusov, ktorých cena sa pohybuje okolo 200-tisíc libier, ale keď vzniknú nejaké problémy počas jazdy, autobusová spoločnos platí naspä TFL.

Z viacerých hžadísk to má najlepšie vodič kĺbového autobusu, v angličtine tzv. bendy busu. Keďže sa tam nepredávajú lístky, nekomunikuje s cestujúcimi, iba pozerá na obrazovky, či už všetci vystúpili a na nastúpili. Cestujúcich zvyčajne úplne ignoruje, môžete na neho hovori, kriča, búcha a on nič. Je o protekčná práca, kĺbové autobusy v Londýne prevádzkujú iba dve spoločnosti. Šofér musí ma odpracované dva roky u spoločnosti, musí ma čistú vodičskú história, teda žiadne malé nehody, prehrešky, úrazy, musí absolvova školenie a potom sa dostane na dlhý čakací list. Kĺbový autobus jazdí rovnako ako normálny autobus, rozdiel je v prepravených cestujúcich. Do doubledeckeru sa natlačí okolo 110 žudí, do úplne prepchaného bendy busu sa zmestí až 180 žudí. Títo vodiči sú omnoho viac kontrolovaní, utajené kontroly ich sledujú aj každý mesiac.

Kvôli ich dĺžke bendy busy nejazdia všade, pretože by sa s nimi zle manévrovalo. Zároveň to je lepšie platená práca, v porovnaní s ostatnými vodičmi zarábajú približne o tri až štyri libry na hodinu viac. Vodič nekontroluje a nepredáva lístky. ´Asi keby to prišlo pred súd bolo by to zaujímavé, lebo všetci ostatní vodiči autobusov sú v nevýhode,´ konštatuje Martin, ktorý má ale najradšej malý autobus. ´Čím menší autobus, tým menej žudí a tým menej stresu, pretože stačí jeden kretén, ktorý dokáže vodiča úplne rozhodi a šanca že ho stretnete sa tým zmenšuje.´
Povolanie pre negramotných

Záujemca o prácu vodiča potrebuje iba čistý register trestov a vodičský preukaz na autobus, na čo stačí prehlási, že má prax na nákladných automobiloch, čo v praxi neraz znamená, že nákladný automobil videl iba z diažky. ´A títo žudia šoférujú v Londýne,´ dodáva lakonicky.
Dopravné spoločnosti aj vlastných zamestnancov klamú, že ako noví šoféri do nich prichádzajú študenti, ktorí chcú zaplati pôžičky, ale nie je to pravda. Spoločnosti preberajú odpad z odpadu, tvrdí Martin. Táto práca je pre mnohých žudí posledným záchytným bodom.

Ovládanie angličtiny nie je potrebné ani tak kvôli cestujúcim, ale najmä kvôli komunikácii s dispečerom, na ktorú je vždy iba minúta, a to aj vo vyhranených situáciách. Martin je presvedčený, že 99 percent vodičov v jeho spoločnosti sú moslimovia. ´Narodili sa tu, vyrástli, ale často ani nevedia písa. To zohžadňujú už aj firemné formuláre, mnohokrát to za nich vypisuje dispečer. Dokonca je v nich už aj kolónka uvádzajúceho meno, kto ich výpoveď zapísal. Vodiči autobusov v Londýne sú moslimovia, pretože už inde nemajú šancu. Tí žudia už skutočne nemajú čo robi, tak skúšajú minicaby a autobusy, je to posledná zastávka pred nezamestnanosou.´

Ak by sa chceli sta vodičmi vežkých čiernych taxíkov, je to ažšie, pretože skladajú náročné skúšky a musia dokonale pozna mesto. Na druhej strane môžu ročne zarobi aj 70-tisíc libier. V Londýne pritom panuje jedna zvláštnos: červené pásy vozovky môžu využíva iba autobusy, cyklisti a vodiči taxíkov (ale už nie vodiči minicabov, čo sú tiež taxíky). Martin to považuje za protekciu a podobnú absurdnos, ako keby dostali v Prahe šoféri taxíkov jazdi po električkových tratiach.

Londýnskou taxikárskou špecialitou je taxikár na motorke, ktorý vás aj počas dopravnej špičky dopraví z centra mesta k hlavnému terminálu na letisko Heathrow za štyridsa minút. Samotní motorkári pritom patria podža Martina do špeciálnej kategórie. „Veža žudí si kupuje motorky, ktoré jazdia rýchlejšie než oni premýšžajú. Motorkár pritom nie je skoro nijak chránený, v hustej premávke nemá kde vyskoči. Na vlastné oči videl, ako sa jeden poslíček na motocykli robiaci myšičku medzi autami medzi nimi zasekol a katapultovalo ho to dopredu, kde ho prešlo prechádzajúce auto.

Takmer nevinné hry

Vodiči autobusov hrajú s cestujúcimi niekožko hier. S otravnými zákazníkmi je to hra na popravu, rýchle rozbehnú autobus a potom pribrzdia, z čoho sú najhoršie pády. ´A už sa nepríde sažova,´ konštatuje Martin, ktorý to nerobí často, ale ako hovorí, robí to mnoho vodičov. Ďalšia obžúbená hra sa volá Zmenáreň. źuďom namiesto skutočných vydajú falošné mince. Nie preto, že by ich vyrábali, ale preto, že im ich niekto dal. Pri odovzdávaní tržby peniaze počíta stroj, ktorý neomylne vyhodí falošné a cudzie peniaze. Pokladníci v obchodoch sú cvičení na to, aby rozpoznali falošné peniaze, takže ich vrátenie do obehu je jednoduchý spôsob ako sa ich zbavi.

Šoféri autobusov musia často jedna s psychopatmi a niekedy sa nich začnú aj sami podoba. Keď ich nabudúce uvidíte, nemajte im to za zlé, životnos v tomto povolaní je krátka, väčšina z nich nevydrží viac ako šes mesiacov. Príčin na to je viac než dosť.