Animovaný Bob (v češtine známy ako Bořek stavitel) má okrídlenú frázu "Can we fix it?” na ktorú jeho spolupracovníci sebavedome odpovedajú "Yes we can!" Podobný prístup mali v spomínanom dokumente poľský aj anglický šéf. Nič nie je nemožné, všetko stihneme načas, môžte sa spoľahnúť.

Obaja robili v podstate to isté, malú prístavbu k rodinnému domu. Anglický stavbár zohnal zákazku bez väčších problémov, poľský sa musel snažiť a ponúkať dumpingové ceny. Terry si za prácu vypýtal 16800 libier a odhadol, že to bude trvať osem až desať týždňov. Jarek ponúkol podobnú prácu za 12800 libier a sľúbil, že budú hotoví za šesť týždňov. Terryho si najal sympatický muž ázijského pôvodu, ktorý mal síce o anglických stavbároch pochybnosti, ale rozhodol sa to s nimi risknúť. Jarek natrafil na mladú rodinku bielych Angličanov, ktorí boli zo dňa na deň arogantnejší. A tu sa začína príbeh, pri ktorom nie je podstatné iba to, kto prácu odovzdal načas.

Hoci sa Jarek musel po svojich dvoch pomocníkov vybrať do Poľska, stavbu dokončili načas. Párkrát niečo pobabrali, vždy to ale napravili a mnohé veci urobili pre zákazníka úplne zadarmo. Výsledok bol veľmi dobrý, aj keď anglická rodinka vyhlásila, že si už nikdy poľských robotníkov nenajme.

Anglickým robotníkom sa ich dielo podarilo dokončiť až za 182 dní a výsledok bol príšerný – diery v stene, do ktorých ste strčili dva prsty, okno osadené tak upatlane, akoby to robilo malé dieťa, opadávajúca omietka a strecha nakláňajúca sa na nesprávnu stranu, čo domáci zistia až pri prvom daždi. Muž, ktorý vsadil na prácu Angličnov “so storočnou rodinnou tradíciou” na záver vyhlásil, že anglických robotníkov si už nikdy nenajme.

Terry a jeho parta na tom celom zarobili, Jarek minul toľko peňazí, že sa mu to vôbec neoplatilo. Terry celý čas pôsobil sebavedomo a domáci sa neodvážil na neho zdvihnúť hlas napriek tomu, že jeho práca bola katastrofou. Jarek bol neskutočne úslužný, podriadený a so zaťatými zubami znášal všetky arogantné reči, ktoré nebrali do úvahy nič dobré, čo pre zákazníka urobil. V Anglicku už žije sedem rokov, ale jeho sebavedomie je stále na úrovni čerstvého imigranta, ktorý je vďačný už len za to, že sa s ním nejaký Angličan baví. Záver bol, že ak si najmete robotníkov z východnej Európy, ich práca bude zrejme lepšia, určite lacnejšia a ešte im budete môcť skákať po hlavách.

Jarek zosobňoval takmer všetko dobré aj zlé, čo je v poľských a iných imigrantoch. Na jeho slovo ste sa mohli spoľahnúť aj v prípade, že sa jeho sľuby obrátia proti nemu, neskúšal žiadne podvody a ak sa objavil problém, rýchle ho vyriešil. Na druhej strane bol pred zákazníkom stále v predklone, rozpačito sa usmieval a radšej si zahryzol do jazyka, než aby povedal niečo na svoju obranu. V množstve poníženia, ktoré bol schopný absorbovať, pripomínal špongiu.

Sebavedomého babráka Terryho, s ktorým by ste na pivo zašli asi radšej ako s Jarekom, nič nevyviedlo z miery. Vždy mal poruke výhovorku a vysvetlenie, prečo je jeho mizerná práca dobrou prácou. Obaja boli svojim spôsobom amatéri – jeden v tom, akú prácu odviedol, druhý v tom, ako zle svoju prácu dokázal predať. Dokonalý dokument, v ktorom sa mali za čo hanbiť diváci na oboch stranách.