Ku klasike satirickej a absurdne humornej literatúry rozhodne patria Guliverove cesty Jonathana Swifta o stave európskeho štátneho zriadenia a malichernosti náboženstva či Život a názory pána Tristrama Shandyho od írskeho spisovateľa Laurenca Sterna. Názov knihy by mohol naznačovať, že pôjde o životný príbeh uvedeného pána Tristrama, avšak v tom je jeden z vtipov celého románu a jeho štýlu. Tristram má potrebu všetko detailne opisovať a vysvetľovať, a tak sa čitateľ k jeho samotnému narodeniu dostane až v treťom zväzku. V románe sa miešajú vtipné situácie a nedorozumenia z domácnosti rodiny Shandyovcov, ktoré by sme dnes nazvali situačnou komikou, a odkazy na filozofické myslenie 17. a 18. storočia.

K ďalším nezabudnuteľným komickým románom patria Traja muži v člne. Autor románu, Jerome K. Jerome, bol v čase jeho uverejnenia obvinený z vulgárnosti. Bez ohľadu na vtedajšiu kritiku, príhody otvárania konzerv bez otváraka a kúpeľa v ľadovej Temži prachom nezapadli.

Zbohom a vďaka za ryby!

Rebríčky súčasných satirických románov, a to nielen v Británii, vedú Douglas Adams a DBC Pierre. Podobne ako Swift aj oni svojich hrdinov nechávajú objavovať svety, ktoré sa občas dosť podobajú tomu nášmu. Pravdepodobne bude niečo pravdy na tvrdení, že vymýšľať vtipy vôbec nie je jednoduché, pretože skutočný svet je im nespravodlivou konkurenciou.

Sci-fi komédia Stopárov sprievodca po galaxii začala ako rozhlasový seriál BBC, ktorý sa vďaka svojej popularite nakoniec rozrástol na trilógiu piatich kníh a nespočetných adaptácií. Päť kníh rozhodne slovu trilógia pridalo nový význam. Pre niekoho, kto si cesty Arthura Denta vesmírom obľúbil, to však vôbec nie je prekvapujúce. Jednou z prvých televíznych adaptácií románu je televízny seriál BBC z roku 1981, ktorý je vtipný už samotným vizuálnym spracovaním pripomínajúcim pondelkové inscenácie slovenskej televízie z čias socializmu.

Politickou satirou globalizovaného veku internetu je Ľudmilina zlá angličtina Petra Fanleyho ukrývajúceho sa pod prezývkou DBC Pierre. Príbeh románu sa odohráva v Londýne blízkej budúcnosti a chladnej fiktívnej bývalej sovietskej republike Kužnisko, kde zúri občianska vojna. Keďže hlavná hrdinka Ľudmila ako jediná v širokom okolí hovorí po anglicky, ako napovedá názov románu, jej rodina ju poverí zabezpečením živobytia. Nechá sa presvedčiť, aby zverejnila svoju fotku na stránke ponúkajúcej mladým bohatým a unudeným mužom z USA a Británie ruské nevesty.

V Londýne sa zatiaľ na normálny život adaptujú tridsaťtriročné, chirurgickým zákrokom čerstvo rozdelené siamské dvojčatá Gordon alias Bunny a Blair, čo vôbec nie je jednoduché. Predsa len strávili tridsaťtri rokov spojení brušnou dutinou. Nie celkom náhodne sa dostanú k nápoju zvyšujúcemu sebavedomie a adrese internetovej stránky s vydajachtivými dievčatami. A cesta do Ruska môže začať

Vtipné sú nielen samotné narážky na súčasné politické reálie, ale aj dvojzmysly Ľudmilinej zlej angličtiny.

Je dôležité byť stručný

Britský humor však nepreslávila do takej miery ani politická satira ako krátke, takmer sarkastické aforizmy dvoch Írov - Oscara Wilda a Georga Bernarda Shawa. Oscar Wilde, kontroverzná celebrita viktoriánskeho Londýna, postavám vo svojich hrách neraz vložil do úst len krátke konštatovania, či paradoxy, ktoré aj v časoch, keď bol za ne zosmiešňovaný, citovali všetci a všade. Čarom najznámejších Wildových aforizmov je skutočnosť, že v niekoľkých slovách vystihuje krutú ilúziu, ktorou je láska či manželstvo. Napriek tomu, že ho koncom 19. storočia kritika trhala Wilda na kusy, jeho hry, a najmä komédie Je dôležité mať Filipa a Ideálny manžel sa hrajú dodnes. Niektoré paradoxy manželstva zjavne zostávajú pravdivé aj po viac než sto rokoch.

Druhého írskeho dramatika presláveného ironickými poznámkami za sviežu satiru ocenila Nobelovou cenou za literatúru aj Švédska akadémia. Najobľúbenejšími a dodnes hranými a sfilmovanými hrami G. B. Shawa sú Utešené hry a Pygmalion, predloha pre slávny muzikál My Fair Lady, o predstavách spoločenských tried vo viktoriánskom Anglicku. Shaw však nezosmiešňoval len svojich súčasníkov a Britov. Témami jeho komédií sú aj francúzske dejiny, americká vojna za nezávislosť či tajomná Dark Lady zo sonetov Williama Shakespeara.

Malé svety malých ľudí

Jedným z najobľúbenejších terčov britských spisovateľov je okrem politiky aj mikrosvet univerzít. Na jednej z provinčných vysokých škôl sa odohráva aj príbeh románu Kingsleyho Amisa Štastný Jim. Jim Dixon je mladý profesor, ktorý nie je práve s najväčším nadšením prednáša stredoveké dejiny. Chýba mu takt a pretvárka potrebná na prežitie v maloburžoáznej spoločnosti. Jeho pokusom o priazeň nadriadených chýba úprimnosť, a preto obyčajne končia fiaskom, najmä v kombinácii s alkoholom. Dixon by nemohol byť šťastným Jimom, keby mu zo sveta malomeštiackych diletantov nepomohla žena. Netreba hovoriť, kto sa v tomto románe doslova smeje naposledy.

Podobne absurdno-ironickým je aj univerzitný román Davida Lodga Svet je malý. Malým je svet vedeckých konferencií, na ktorých sa stretávajú stále tí istí profesori – tie isté smiešne postavičky z celého sveta. Dookola rozprávajú to isté, túžia po uznaní a stabilnom mieste a ich vzťahy sú viac sexuálne ako profesionálne. Do tohto sveta vstupuje mladý nevinný Ír Persse McGarrigle, ktorý sa vďaka omylu a chaosu celého akademického sveta ocitá na fiktívnej fakulte v Limericku. Striedanie letísk, hotelov a časových pásiem spája Persseho hľadanie ženy, do ktorej sa zamiloval na jednej zo svojich prvých konferencií. Romantický hrdina, rytier kráľa Artuša hľadá svoj zlatý grál. Musela by to byť náhoda, aby ho v takomto malom svete nenašiel.

Najtajnejšie komplexy

Thatcherovej Británia by nebola lepšie vykreslená, keby nebolo Tajného denníka Adriana Molea. Adrianove ambície a nádeje, ktorými sú vziať si svoju školskú lásku Pandoru, získať finančnú istotu a vydať svoje básne a román, sú naivné bez ohľadu na to, že sa nielenže neplnia, ale jeho život sa vydáva úplne opačným smerom. Humor celej série, dnes už šiestich kníh, spočíva v tom, ako spoločnosť a politika či už to je svadba princa Charlesa, New Labour alebo vojna v Iraku ovplyvňujú život jednej obyčajnej nefunkčnej rodiny kdesi uprostred Anglicka. Spomínaná naivita a frustrácia Adriana neopúšťajú až do stredného veku. S rovnakým presvedčením ako písaval listy do BBC, v ktorých žiadal o odvysielanie svojich experimentálnych hier, v ktorých vynechával všetky spoluhlásky, píše listy Tonymu Blairovi, aby mu preplatil dovolenku, ktorú zrušil po tom, ako premiér vyhlásil, že Cyprus môžu zasiahnuť iracké zbrane hromadného ničenia.

Podobne ironicky je napísaný aj prvý diel Denníka Bridget Jonesovej. Hoci je venovaný inému typu čitateľa, naivný pohľad na dianie naokolo mu nechýba. Denník začala jeho autorka Helen Fieldingová písať ako stĺpček v denníku Independent. V roku 1996 vyšla séria týchto stĺpčekov knižne. Humor a poníženie, najmä na verejnosti, sú v tomto denníku jedným a tým istým. Bridget vie, že sa dostáva do vzťahov a situácií, ktoré budú nepríjemné a ponižujúce pre ňu samotnú a komické pre iných. Stačí si spomenúť na „tarts and vicars“ party, kde nielen, že príde oblečená za zajačika, pretože jej nikto neoznámil, že téma večierku bola zrušená, ale musí trápne, opäť raz, vysvetľovať aj neprítomnosť svojho nového priateľa. Napriek tomu, že s ňou čitateľ súcití, musí sa smiať.

O tom, či sa na nejakej knihe budeme smiať alebo nie však našťastie rozhodujeme my, a nie rebríčky najvtipnejších románov vydaných za posledné polstoročie. A navyše, čítať ich nie je nič zábavné, pretože neexistuje nič zložitejšie ako opísať vtip, a nepokaziť ho.