Bulvárne denníky sa pár dní tvária, že sa blíži koniec civilizácie, ale nakoniec je aj tak Wembley zbúrané a routemastery zmiznú z ulíc. Prinášame vám prehľad niekoľkých pozoruhodných stavieb a kultúrnych symbolov, ktoré už nenávratne patria do minulosti.

London Bridge

Súčasnú podobu má tento most od roku 1973. Na jeho mieste stál most už pred dvoma tisícročiami, jeho priamy predchodca však úplne nezmizol, ale predali ho do Spojených štátov. Momentálne stojí v meste Lake Havasu v Arizone. Hoci sa šíria legendy o tom, že americký podnikateľ Robert McCulloch ho kúpil omylom v domnienke, že kupuje Tower Bridge, on sám aj Ivan Luckin, ktorý bol v tom čase poslancom mestského zastupiteľstva a iniciátorom predaja mosta, to popierajú. Luckin v novinovom rozhovore z roku 1983 tvrdil, že Američania presne vedeli, čo robia.

Za niečo viac ako milión libier získali nielen most, ale pre svoju firmu a mesto aj publicitu, akej by sa inak len ťažko dočkali. Na jednej strane si vlastne kúpili turistickú atrakciu iného mesta, na druhej strane však zachránili stavbu, ktorú by sme inak poznali už len z archívnych fotografií. Zaujímavosťou je, že v oboch prípadoch, keď sa staval nový kamenný most, tak mal Londýn istý čas v podstate dva mosty rovnakého mena, kým sa ten predchádzajúci nezbúral.

Rozdiel bol však v tom, že kým v rokoch 1825 až 32 stavali druhý kamenný most, ten pôvodný (starý viac ako šesť storočí) stál po celý čas. O 140 rokov neskôr výstavbu súčasného mosta sprevádzalo postupné rozoberanie jeho predchodcu. V roku 1971, keď v Lake Havasu otvárali most, ktorý si kúpili tri roky pred tým, Londýnčania ešte stále čakali na kompletné dokončenie toho svojho.

Routemaster

Koncom roku 2005 vypukla medzi niektorými menej informovanými panika. Správy o tom, že z londýnskych ulíc zmiznú routemastery si totiž vysvetlili tak, že nastáva úplný koniec double deckerov. Tak či onak sa však skončila éra ikonických autobusov z pohľadníc, do ktorých sa dalo naskakovať za jazdy a lístky v nich predával sprievodca.

Archaický dopravný prostriedok slúžil na londýnskych uliciach bez troch mesiacov pol storočia. Postupom času sa však začali čoraz výraznejšie prejavovať všetky nedostatky, ktorými trpel. Z ekonomického hľadiska bol jednoducho priveľkou záťažou. Na rozdiel od bežných autobusov v ňom boli potrební dvaja zamestnanci. Navyše vzhľadom na zastaranú technológiu sa aj údržba routemasterov predražovala a podstatne vyššie ako pri moderných autobusoch boli aj emisie škodlivých plynov.

Klincom do hrobu routemasterov sa však stali bezpečnostné predpisy. Nielenže naskakovanie do idúceho autobusu sa dnes už považuje za neprimerané riziko, ale tieto červené veterány boli takmer úplne neprístupné pre ľudí na vozíčkoch ako aj pre detské kočíky. Keďže zákon zaväzuje londýnsky dopravný podnik umožniť úplný bezbariérový prístup do roku 2017, routemastery museli ustúpiť.

Poslednú pravidelnú jazdu 9. decembra na linke 159 sprevádzali davy ako pri vítaní úspešných športovcov. Routemaster zažil rozlúčku ako národný hrdina. Z londýnskych ulíc však napriek tomu úplne nezmizol. Linky číslo 9 a 15 v centre mesta stále ponúkajú možnosť nostalgického zvezenia okolo najznámejších londýnskych pamiatok.

Wembley

Jeden z najslávnejších futbalových štadiónov na svete musel ustúpiť oveľa modernejšiemu a pohodlnejšiemu nástupcovi. Napriek svojej pozoruhodnej architektúre, ktorej symbolom boli dve vežičky strážiace vchod, štadión postavený v roku 1923 nebol medzi športovcami príliš obľúbený. Tvrdili, že mu chýbala atmosféra a navyše už nevyhovoval požiadavkám 21. storočia, takže bolo otázkou času, kedy sa jeho osud spečatí.

Posledný zápas sa na ňom odohral v októbri 2000 a začiatkom roku 2003 zbúrali aj jeho poslednú časť, práve spomenuté dve 38 metrov vysoké biele veže. Samotní Briti akoby sa nechceli zmieriť s tým, že staré Wembley nenávratne zmizlo a jediné, čo z neho zostalo, je betón z veží, ktorý použili na základe nového štadióna. Oficiálne totiž nehovorili o postavení nového štadióna, ale o obnove starého, aj keď vzhľadovo nemajú vôbec nič spoločné. Architekt Norman Foster totiž urobil za minulosťou hrubú čiaru, keď sa napriek kritike tradicionalistov rozhodol zlikvidovať aj veže, ktoré mnohí považovali za najznámejšiu črtu akéhokoľvek futbalového stánku na svete.

V súvislosti s blížiacou sa olympiádou v roku 2012 stojí za pozornosť, že v Londýne neexistuje už ani jedno z hlavných dejísk predchádzajúcich dvoch olympijských hier v rokoch 1908 a 1948. Namiesto Wembley aspoň postavili náhradu, ale náhradou za prvý londýnsky olympijský štadión vo White City je od roku 1985 komplex budov BBC.

Stará mena

Najväčšiu šancu, že sa s nimi stretnete, máte, ak zájdete do antikvariátu. Na obale môžete zhliadnuť na prvý pohľad nič nehovoriacu sumu 8s6d, znamenajúcu osem šilingov a šesť pencí. Pred rokom 1971 totiž v Británii neexistoval desiatková peňažná sústava ako v súčasnosti, keď jednu libru tvorí sto pencí. Systém bol o niečo komplikovanejší, najmä vďaka tomu, že bol trojstupňový.

Dvanásť pencí tvorilo jeden šiling a dvadsať šilingov malo hodnotu jednej libry. Humorista maďarského pôvodu George Mikes s jemu vlastným sarkazmom spomínal na slávne časy, kedy sa zúfalí turisti snažili vypočítať, koľko im majú v obchode vydať, ak za tovar v hodnote šesť šilingov a jedenásť pencí zaplatili sedem šilingov a šesť pencí. Za absolútny vrchol rozkošnej absurdity považoval existenciu polkoruny z neexistujúcej koruny. V skutočnosti to boli dva šilingy a šesť pencí.

Deň D, čiže desiatkový deň nastal až 15. septembra, kedy Británia aj Írsko prešli na jednoduchší a objektívne praktickejší desiatkový systém. Briti sa k tejto zmene odhodlávali pomerne dlho. Prvý raz sa o nej na parlamentnej pôde diskutovalo už v roku 1824. V roku 1841 vznikla Desiatková asociácia, ktorá presadzovala nielen peňažnú reformu, ale aj zavedenie desiatkových mier a váh namiesto aj dnes používaných imperiálnych jednotiek.

Definitívne rozhodnutie o prechode na desiatkový systém oznámil vtedajší minister financií James Callaghan v roku 1966. K zmene mohlo dôjsť aj skôr, ale Briti strávili dosť dlhý čas riešením malicherných problémov ako názov novej meny. Nakoniec zotrvali pri libre rozdelenej na pence, aj keď sa uvažovalo aj o tom, že čiastkovou jednotkou by bol cent. Veľké obchody sa na zmenu pripravovali podobne ako európske štáty na príchod eura, čiže dvojitým označovaním cien.

S odstupom času sa zdá, že najväčším praktickým problémom po reforme bola výmena taxametrov. Briti zmenu prijali pomerne stoicky, o čom svedčia aj výsledky prieskumu, podľa ktorého si len dvanásť percent opýtaných myslelo, že výmenný kurz bol nespravodlivý. Napriek zavedeniu spoločnej európskej meny sa Briti zatiaľ libry nemienia vzdať, ale na Ostrovoch pragmatizmus zvyčajne preváži nad emóciami a nostalgiou, takže ani tento krok nemusí byť natoľko vzdialený, ako sa na prvý pohľad zdá.

Dome of Discovery a Skylon

Festival Británie v roku 1951 bol veľkolepou slávnosťou, ktorá mala byť oslavou krajiny pozviechanej z vojny a zároveň storočnice Svetovej výstavy z roku 1851. Na južnom brehu Temže vyrástlo niekoľko modernistických stavieb. Z tých, ktoré sa zachovali dodnes, je zrejme najznámejšou Royal Festival Hall, v ktorej sídli Southbank Centre.

Niektoré dejiská festivalu si však získali povesť modernistických monštier a symbolov socializmu, a tak boli zbúrané už krátko po skončení výstavy. Jednou z takých budov bol Dome of Discovery, ktorý z architektonického hľadiska možno považovať za inšpiráciu pre Millenium Dome. Nová konzervatívna vláda, na čele s Winstonom Churchillom, sa najväčšieho dómu na svete chcela čo najskôr zbaviť.

Hlavný architekt Ralph Tubbs ho chcel ponechať na pôvodnom mieste, ktoré dnes zaberajú Jubilee Gardens priamo oproti London Eye. Objavili sa však aj návrhy, aby ho premiestnili do Sydenhamu na juhovýchode Londýna, prípadne do Coventry alebo do Uruguaja či Brazílie. Žiadny z týchto projektov sa však nezrealizoval a už v marci 1952 vláda začala výberové konanie na demoláciu stavby.

Obeťou likvidovania sa stala aj unikátna, vyše 90 metrov vysoká ihlicovitá veža Skylon. Po tom, ako ju zhodili do Temže, ju rozrezali na malé kúsky, z ktorých neskôr vyrobili kovové popolníky. V roku 2004 sa objavil projekt obnovenia Skylonu, ktorý by tentoraz stál v blízkosti Royal Festival Hall a bol by o tri metre nižší ako pôvodná veža. Napriek pomerne nízkym nákladom, 800 tisíc libier, je jeho realizácia zatiaľ v nedohľadne.

Hon na líšky

Azda žiadnu zmenu zákona v Británii nesprevádzalo toľko kriku, politických naťahovačiek, otvorených výziev na porušovanie zákona a oživovanie dávnych triednych antipatií. Británia bola zrazu akoby obrátená naruby. Aristokrati, ktorí zvyčajne pohŕdajú mocou davu, zmobilizovali desaťtisíce svojich priaznivcov na niekoľko demonštrácií v blízkosti parlamentu.

Paradoxne zneli ich výkriky smerom k policajtom brániacim budovu parlamentu: ´Toto nie je demokracia.´ Svojím konaním sa totiž práve vzpierali rozhodnutiu demokraticky zvolenej dolnej snemovne, ktorej hlasovanie niekoľkokrát vetovala Snemovňa lordov, pozostávajúca z menovaných členov a posledných zvyškov dedičnej aristokracie.

Situácia sa natoľko vyhrotila, že v septembri 2004 dokonca piati demonštranti vtrhli do Snemovne ľudu. Boli medzi nimi aj Otis Ferry, syn rockovej hviezdy Briana Ferryho, ako aj priateľ princov Williama a Harryho. Viacerí to označili za najväčšie narušenie bezpečnosti parlamentu od roku 1642, kedy sa kráľ Karol I. pokúsil dať zatknúť piatich poslancov. Nakoniec o sedem rokov skončil s odťatou hlavou, čo dnešným demonštrantom ani zďaleka nehrozí.

Boj za zákaz honu na líšky so psami na parlamentnej pôde pripomínal súboj novej a starej Británie. Aby zákaz vôbec mohol vo februári 2005 nadobudnúť platnosť, predseda Snemovne ľudu len štvrtý raz od roku 1949 využil právo prehlasovať veto Snemovne lordov. Keďže právo veta nevyužila ani kráľovná (naposledy bolo využité v roku 1708), tradičná zábava vyšších tried sa stala ilegálnou rovnako ako predtým kratochvíle robotníckych vrstiev ako kohútie alebo psie zápasy.

-------------------------
Ďalšie na rade?

Monarchia: pravdepodobnosť zániku kráľovstva je veľmi nízka. Pre takúto zmenu neexistuje podpora obyvateľstva ani politikov. Jediným spúšťačom radikálnej reformy by mohla byť katastrofálna vláda Karola III., čiže dnešného princa Charlesa. Ak by sa snažil príliš zasahovať do chodu krajiny, ľuďom by mohla dôjsť trpezlivosť. Pravdepodobnejšia je však možnosť, že parlament by len zákonom obmedzil aj tých málo právomocí, ktoré ešte monarcha má.

Libra: ešte keď bol premiér Gordon Brown ministrom financií vypracoval päť testov, ktoré mali rozhodnúť o tom, či Británia prijme spoločnú európsku menu. Analýza v roku 2003 ukázala, že hoci sa britská a európska ekonomika približujú, pre Britániu je z hľadiska jej záujmov zatiaľ výhodnejšie zachovať si libru. Gordon Brown však poznamenal, že o zavedení eura nerozhodnú politické dogmy, ale ekonomické záujmy. Keď to pre Britov bude výhodné, k euru sa z pragmatických dôvodov nakoniec pridajú. Zrejme tak však neurobia skôr ako všetci ostatní členovia EÚ, ktorí ešte nie sú členmi eurozóny.

Imperiálne jednotky: už sú na smrteľnej posteli. Všetky tovary musia byť označené aj v metrickom systéme. Staré miery a váhy sú už len doplnkom pre ľahšiu orientáciu najmä starších ľudí. Britská vláda si vymohla výnimku, vďaka ktorej sa stále používajú míle na označovanie vzdialeností na cestách a pinty pri predaji piva. Benzín sa však už kupuje v litroch a zemiaky na kilogramy. V Írsku došlo k úplnej metrifikácie v roku 2005 a vzhľadom na to, že pre mladých Britov je metrický systém samozrejmosťou, rovnaký krok v Británii je len otázkou času.

Jazdenie vľavo: prispôsobenie sa európskemu štandardu nie je nevyhnutnosťou, keďže Británia je ostrov. Súčasná situácia prináša paradoxnú situáciu, keď sú kvôli vyšším výrobným nákladom nové autá prevažne drahšie ako v Európe, zatiaľ čo ojazdené vozidlá sú lacnejšie, pretože sa okrem Írska nedajú predať do žiadnej zemepisne blízkej krajiny. Prechod na pravostranné riadenie by to obrátil naruby, takže zmysel takéhoto kroku je minimálny.

BBC: najznámejšia mediálna inštitúcia na svete sa musela vyrovnať so sériou škandálov a každodenne súperí s komerčnými konkurentmi. Vďaka kráľovskej charte má však na najbližších desať rokov zaručený viac-menej nezmenený spôsob fungovania. Potom môže dôjsť ku komercializácii alebo privatizácii niektorých aktivít, ale samotná značka a jej princípy zrejme pretrvajú ešte dosť dlho.