Fenomén siamských dvojčiat, slonieho muža či iných disproporcií, ktoré sa vyskytovali a vyskytujú, je známy už odpradávna. Problém však nastane vtedy, ak je v hre aj ľudská dôstojnosť. A tá je v hre takmer vždy.

Neukojiteľná túžba človeka vyhľadávať a podmaňovať si slabších a odlišných je v človeku prítomná od nepamäti. Aj tá najmenšia odchýlka od pomyselnej normy púta zvedavú pozornosť. A čo by to bolo za ´odchýlku´, ktorá by sa nedala aj patrične speňažiť. To je aj prípad africkej ženy, ktorú pred storočím v Anglicku vystavovali ako žijúcu kuriozitu.

Sarah (Saartjie) Baartmanová (1789-1815) sa narodila do rodiny Khoisan na juhu Afriky. Bola to inteligentná žena s vynikajúcou pamäťou, ktorá rozprávala plynule po holandsky a bola jednou z najznámejších afrických žien, ktorá vyčnievala z davu až tak veľmi, že sa stala atrakciou pre nenásytné davy zvedavcov. Jej očividná odchýlka (nadmerne veľké boky, zadok a pohlavné orgány) jej ako dvadsaťšesťročnej napokon priniesla smrť. Oklamaná a vytrhnutá zo svojho kultúrneho prostredia zomrela tisícky kilometrov vzdialená od svojej domoviny. Ako atrakcia 19. storočia. bola známa aj pod menom Hotentotská venuša. Prívlastkom hotentotská sa vtedy označovali ľudia zo skupiny Khoi (čo bolo útočné, ponižujúce a na cti utŕhajúce označenie, ba priam nadávka), kým termín ´venuša´ mal zas odkazovať k mnohým stvárneniam jej ženských kriviek.

Baartmanová (na obrázku je jej dobová karikatúra) bola sirota, ktorá o rodinu prišla pri vojenskom útoku. Pracovala ako slúžka na farme blízko Kapského mesta, no v momente, ako ju objavil brat jej zamestnávateľa Hendrick Cezar, sa jej život navždy zmenil. Cezar rozhodol, že sa ako atrakcia doplaví do Anglicka, s prísľubom veľkého bohatstva, ktoré tam na ňu malo čakať. A tak sa nič netušiaca Saartjie ako dvadsaťjedenročná vybrala na cestu do Londýna. Dnes už nevedno, čo sa vtedy odohrávalo v jej mysli. Viaceré pramene však uvádzajú, že išlo údajne o jej vlastné, slobodné rozhodnutie vydať sa na cestu do sveta.

To si však v mnohom protirečí. Sarah bola v skutočnosti otrokyňou, z čoho logicky vyplýva aj fakt, že musela byť zbavená akejkoľvek možnosti rozhodnúť sa slobodne. Jedno je však isté: pod zámienkou veľkého bohatstva mala byť ako monštrum, či ako ´vedecká kuriozita´, vystavená pohľadom tisícok zvedavcov a mala sa stať zlatým teľaťom pre svojich ´zamestnávateľov´. Keď ju vystavovali po anglických mestách, odporcovia otrokárstva to napadli na súde so zdôvodenením, že bola ´vystavovaná za peniaze proti jej vôli´. Ona však trvala na tom, že to robí dobrovoľne a že podpísala kontrakt.

Baartmanovej nadmerne veľký zadok a genitálie priťahovali davy posadnutých návštevníkov a utvrdzovali vtedajších Európanov v ich arogantnej predstave o podradenosti iných ľudí, predovšetkým tmavej pleti. Jej fyzické črty, tak typické pre khoiské ženy, avšak u Baartmanovej o čosi výraznejšie, mali byť práve potvrdením týchto chorých predsudkov. Jej obrovského, vysunutého zadku (odborne nazývané aj steatopygia), sa mohli návštevníci za istý príplatok k vstupnému dotýkať.

Baartmanovej fyzická odlišnosť ju po štvorročnom období v Londýne zaviedla do neďalekého napoleonského Paríža, kde bola po dobu pätnástich mesiacov vystavovaná davom zvedavcov, teraz však už aj pod dohľadom krotiteľa zvierat a za oveľa tvrdších podmienok. Svoju návštevu si neodpustil ani francúzsky biológ a odborník v oblasti anatómie Georges Cuvier, ktorý ju podrobil mnohým štúdiám. Ako náhle sa však francúzske publikum začalo nudiť, bola Saartjie prinútená k prostitúcii. Ďaleko od svojej vlasti, zneužívaná a v nepriateľskom meste zomrela na zápalové ochorenie, pravdepodobne kiahne alebo syfilis.

Po jej smrti nasledovala pitva spolu s odliatkom tela. Cuvier vyňal a premiestnil jej kostru, na čo mozog a genitálie zakonzervoval do fliaš. Na pôde Akadémie Royal de Medicine (inštitúcia, pre ktorú Cuvier pracoval) na jej rozrezaných genitáliách prezentoval dôkaz toho, čo sám nazval ako ´primitívny sexuálny apetít afrických žien´. Jeho prezentácia mala názorne demonštrovať to, že každá odlišnosť je empiricky evidentná práve na domorodom tele, čomu sa dá na vlastné oči presvedčiť, a to či už pri živých prezentáciách, alebo na preparovaných častiach tela, ktoré mali byť vystavené širokej verejnosti. Obe formy mali slúžiť k potvrdeniu kolonialistickej nadradenosti Západu nad inými kultúrami.

Baartmanovej genitálie boli vystavené v Musee de l´Homme v Paríži a je až zarážajúce, že ako atrakcia boli ešte 160 rokov potom neprestajne vystavené očiam verejnosti. Iba v roku 1974 sa z múzea definitívne stiahli, čomu však predchádzali dlhé vyjednávania.

Už v štyridsiatych rokoch 20. storočia sa začali ozývať hlasy, ktoré bojovali za definitívny návrat Baartmanovej pozostatkov do jej rodnej zeme. Celá kauza sa do pozornosti dostala aj prostredníctvom Stephena Jay Goulda a jeho spisu The Hottentot Venus (1980). Keď sa neskôr v roku 1994 stal Nelson Mandela juhoafrickým prezidentom, oficiálne požiadal Francúzsko o vrátenie jej pozostatkov. Nasledovali dlhodobé prieťahy a vyjednávania, pričom francúzskej vláde trvalo osem rokov, kým napokon v máji 2002 vydala Baartmanovej pozostatky jej vlasti, kde bola vo svojej rodnej dedinke Gamtoos oficiálne pochovaná. Sarah Baartmanová sa stala symbolom utrpenia celého svojho národa, no jej hrdosť jej bola aspoň týmto, čiastočne prinavrátená.

Vo svojej dobe sa stala predmetom desiatok novinových karikatúr, niektoré z nich ste mohli počas tohto leta vidieť aj na už skončenej výstave Between Worlds o prisťahovalcoch a cestovateľoch v rokoch 1700 až 1850 v londýnskej Natiol Portrait Gallery. Dnes je jej príbeh používaný ako príklad zneužívania iných rás, ako aj príklad zneužívania žien. S jej menom sa spájajú mnohé kampane na boj proti otrokárstvu a zneužívaniu žien.