Britská kráľovná pred troma rokmi v londýnskom Hyde Parku slávnostne spustila fontánu, ktorá je venovaná pamiatke Diany, princeznej z Walesu. Pri tejto príležitosti sa vôbec prvýkrát od Dianinho na verejnosti stretli členovia kráľovského rodu Windsorovcov a šľachtickej rodiny Spencerovcov.
Britská verejnosť panovníčke po Dianinej smrti vyčítala, že kráľovská rodina neurobila dosť na zachovanie princezninej pamiatky. Ak toho neurobila dosť kráľovská rodina, dosť toho za desať rokov od Dianinej smrti urobili médiá a v neposlednom rade aj umelci, ktorí sa na tomto populárnom fenoméne radi priživili.

K tejto výčitke sa vlani vrátil britský film The Queen, ktorý sa odohráva krátko po smrti princeznej, keď kráľovská rodina bojovala s protokolom aj s vlastnou apatiou. Hysterické davy v uliciach nechápali, že panovníčka vždy svoje emócie pred verejnosťou ukrývala, pretože tak bola vychovaná a až do Dianinej smrti to nikomu až tak nevadilo.

Nie všetky filmy však Dianinu smrť brali smreteľne vážne. Vo francúzskom filme Le Fabuleux destin d'Amélie Poulain, známom lepšie pod skráteným názvom Amélia, bola fanúšikom princeznej Diany jediná postava: duševne zaostalý predavač Lucien, ktorý stále so smiešnym francúzskym prízvukom opakoval ´Lady Di´. V jednom momente jeho šéfovi prasknú nervy a skríkne na neho:´Lady Di, Lady Di, Renoir!´

Fontány, známky, bábiky

Princezná sa stala predmetom čulého obchodného záujmu, vznikla celá séria gýčovitých, ale pomerne drahých známok s jej portrétmi, pre záujemcov sú k dispozícii porcelánové aj plastové bábiky, šperky, ale aj súprava tanierov či limitovaná séria portrétov spomínaných bábik.
Londýnska fontána na počesť princeznej Diany má tvar veľkého oválu s ustavične prúdiacou vodou. Podľa autorky Kathryn Gustafsonovej zosobňuje ducha zosnulej princeznej. Ako sa vyjadrili niektorí drsnejší kritici, je to najdrahší odkvap na svete: náklady presiahli tri a pol milióna libier, ďalšie státisíce sa minuli na desiatky opráv, fontána mala rekordné množstvo závad.

Niektorým ľuďom sa nepáči, pretože vraj nie je taká veľkolepá ako bola Diana a každý, kto tam príde, si v nej máča nohy. Nie je to údajne také dôstojné ako iné pamätníky, ale na druhej strane je to niečo, z čoho sa môžu ľudia priamo tešiť.

V rozprávkových príbehoch mnohých národov zosobňuje princezná najvyššie dobro, aké môže hrdina po zdolaní rôznych prekážok dosiahnuť, ale je to skôr pasívny symbol. Zaujímavejší je psychoanalytický výklad, podľa ktorého princezná stelesňuje individuálne nevedomie: tu by si celá britská spoločnosť mohla ľahnúť na pohovku a rozjímať, čo si do Diany každý z nich naprojektuje.

Ako vo svojej knihe O Angličanoch napísal Jeremy Paxman, Dianin pohreb vyvolal scény verejného trúchlenia, ktoré boli tak bizarným sposobom ´neanglické´(zapaľovanie sviečok v parku, hádzanie kvetov na rakvu) že sa vojnová generácia Angličanov mohla prizerať iba ako zmätení turisti vo vlastnej krajine. Paxman na tom ilustruje kultúrnu zmenu, ktorou Británia prešla za posledné desaťročia: ľudia ktorí hádzali kvety na Dianinu rakvu sa to naučili pri sledovaní televízie, je to zvyk z latinskej Ameriky. ´Sila médií je obrovská. Móda v stravovaní, obliekaní, hudbe či zábave už nie je v Anglicku domáca. Aj tie zvyky, ktoré zostávajú autenticky domáce, sú produktom radikálne zmenenej ´anglickej´ populácie.´

Výtvarné umenie aj hudba

Na internete nájdete celú hŕbu príšerných Dianiných portrétov, ktorých hlavným cieľom je, aby sa čo najviac podobali fotografii. Témy sa však zhostili aj o niečo serióznejší umelci, napríklad torontský sochár ruského pôvodu Yuri Firstov predstavil Dianinu bronzovú sochu so striebornou korunkou vo vlasoch. Medzi najznámejšie portréty Diany patrí Warholov z roku 1982, celý ladený do zelenej a čiernej, kde princezná neoslňuje svetlými, ale tmavými vlasmi.

Hneď po pohrebe sa rozprúdil živý obchod, Elton John predal desiatky miliónov singlov s pietnou piesňou Candle in the wind, neskôr sa objavil politicky korektný muzikál z dielne nemeckých tvorcov. Tí po úspechu s muzikálom Sissi siahli aj po ostrovnej princeznej Diane. Slávnostná premiéra muzikálu Diana, úsmev, ktorý očaril svet, zachytávajúceho jej život od rozprávkovej svadby až po tragickú smrť, sa konala v nemeckom Saarbruckene. Celé predstavenie bolo výsledkom konzultácií s právnikmi, takže sa v ňom neobjavil prakticky nik z kráľovskej rodiny a samotný Charles sa objavil na scéne iba niekoľkokrát, aj to otočený chrbtom. Hneď po uvedení o muzikál prejavilo záujem niekoľko krajín, z pochopiteľných príčin váhala a dodnes váha jedine Veľká Británia.

Literárne reálie

Hneď niekoľko britských autorov zakomponovalo smrť princeznej do svojich románov, väčšinou táto udalosť tvorila iba kulisu príbehu niekoho úplne iného. Z týchto kníh spomeňme aspoň novelu Davida Lodgea Pravda niekedy bolí, kde smrť princeznej priamo ovplyvní dej, či román Sue Townsendovej Roky s cappuccinom, kde sa táto udalosť spomína spolu s inými dobovými reáliami, ako je nástup labouristov či viagry. Aj takéto zmienky dobre ilustrujú silu, akou táto správa zasiahla britskú spoločnosť. Tak, ako si väčšina z nás pamätá, čo robila pri poslednom zatmení slnka, tak si aj väčšina Britov spomína, ako sa dozvedeli o tejto udalosti.

Smrť Diany sa objavila aj v esejistickej knihe českého spisovateľa Ivana Klímu Jak přežít blahobyt, tentoraz v inom ako literárnom kontexte. Podľa autora sa masová extáza, ktorá sprevádzala pohreb a trúchlenie po mŕtvej, nedá vysvetliť vplyvom masmédií ani tragikou a zbytočnosťou smrti mladej princeznej. Na svete umierajú podobne tragickou smrťou stovky žien, ich skon však zaznamená sotva niekoľko blízkych ľudí. Diana sa podľa neho stala akousi zástupnou obeťou symbolizujúcou v podvedomí ľudí zbytočnú, a teda nespravodlivú smrť všetkých obetí tragických nehôd, ktoré sa vo svete stávajú, alebo ešte viac: symbolizujúcu zúfalstvo a smútok nad prchavosťou ľudského, teda i vlastného života každého z nás.

Práve táto prchavosť kladie dôraz na to, čomu sa budeme v živote venovať. Dilemu v geniálnej skratke zachytili francúzski filmári: Lady Di alebo Renoir?