Z francúzkeho prístavu Calais to trajektom do anglického Doveru netrvá viac ako hodinu. Vlakom cez tunel je spojenie Paríža s Londýnom dokonca ešte rýchlejšie. Napriek tomu poznajú Francúzi svojich susedov, ktorých tvrdohlavo nazývajú Anglosasmi, asi tak ako Číňanov.

Keďže na druhej strane kanála La Manche je situácia podobná, vytvárajú obidva národy ideálne prostredie na vznik a udržiavanie rôznych stereotypov správania sa a kultúrnych klišé. Francúzi si Britov predstavujú ako suchopárnych queers, ktorí okupujú svet, zohrievajú si pivo a za národné jedlo majú vyprážanú rybu s hranolkami a kečupom. Na druhej strane je slovo Francúz pre obyvateľov ostrova synonymom farmára napchávajúceho sa slimákmi, syrom, ktorý smrdí ako staré ponožky, zapíjajúceho takmer surové steaky šampanským, ktorým nalieva aj malé deti a bľabotajúceho ako pavián dokonca aj vtedy, keď sa s ním bavíte jeho vlastnou hatlaninou.

Na posúdenie nakoľko sú takéto a im podobné predsudky pravdivé stačí niekoľko neturistických skúseností so životom po francúzsky. Sú teda Francúzi naozaj takí, za akých ich Briti majú?

Práca à la France

Podľa Britov sú Francúzi svojou ´pracovitosťou´ povestní. Na svete sú preslávení 37 hodinovým pracovným týždňom a 25 dňami platenej dovolenky. V skutočnosti je ich pracovný kalendár ešte zaujímavejší. Francúzsky pracovný život sa začína v prvý septembrový pondelok nazývaný rentrée: návrat. Deti sa vrátia z prázdnin, rovnako ako ich rodičia, ktorí hneď začnú pripravovať plány na dušičkovú dovolenku v novembri. Práca sa končí v apríli, kedže nasledujú májové voľná a veľká letná sezóna.

Podľa ostrovanov je päť pracovných dní pre Francúzov nutné zlo, počas ktorého musia stihnúť vybaviť nekonečné porady, na ktorých je zakázané prijať konštruktívne rozhodnutia a priam povinné baviť sa o kvalite farebnej tlačiarne, veľkosti mailových schránok či farbe nových vizitiek. Nudu v kancelárii zaženú len prestávky, ktoré sú vyplnené rozhovormi s kolegami. A keďže Francúzi radi pomenúvajú veci pravými menami, tak malých či veľkých prestávok existuje hneď niekoľko druhov: prestávka na kávu, na cigaretu, nekonečná prestávka na obed, prestávka na skontrolovanie baby sittera, na rezerváciu letenky na najbližší víkend a mnoho iných.

Paríž je asfaltové mesto. V porovnaní s Londýnom v ňom takmer nie je zeleň a parky, kde by ste si mohli sadnúť na trávu, s výnimkou Boulognského lesíka, a tak v piatok poobede väčšina Parížanov nasadne do svojich Renaultov a Peugueotov a na víkend sa stratí medzi farmármi francúzkeho vidieka. Piatok preto nemožno rátať medzi pracovné dni, keďže po rannej káve, nasleduje casual Friday trojhodinový obed, po ňom krátka kontrola dopravnej situácie na výpadovkách z Paríža a odchod na víkend.

Pre Východoeurópanov sú zaujímavé práve sezónne práce, na ktoré nie je potrebné pracovné povolenie. Ako študenti môžu pracovať v ktorejkoľvek reštaurácii a ak hovoria dobre po francúzky, tak prácu aj ubytovanie zoženú celkom jednoducho. Minimálna hodinová mzda je približne 8 eur v hrubom, čašník v Paríži zarobí aj 10 eur. Au pair dostane okolo 400 až 500 eur mesačne a za baby sitting 6 eur za hodinu.

Náklady na život sú v porovnaní s Londýnom nižšie, rovnako je to však aj s výškou mzdy. Prenájom izby či garsónky v Paríži stojí 500 až 600 eur, mimo hlavného mesta sú ceny asi o 20 percent nižšie. Cez leto sa zo zárobku vyžiť dá, aj keď Londýn je v každom prípade lepšia, aj keď na počiatočné náklady náročnejšia možnosť.

Podľa predstáv Britov Francúzi veľmi efektívni v práci nie sú, podľa štatistík OECD však majú takmer najvyššiu produktivitu práce, pracovitejší sú napríklad už len Belgičania, Íri a Novozélanďania. Navyše vytrénovaní v papierovaní a administratíve sú veľmi precízni a zorganizovaní. Tak ako Briti poznajú pravidlá kriketu, Francúzi ovládajú zákonník práce a veľmi dobre vedia na čo majú právo a čo si už dovoliť nemôžu.

Je suis en grève

Francúzske podniky nefungujú ako britské alebo americké, ktoré zamestnancovi, ktorý poriadne nepracuje, ukážu dvere. Vo Francúzsku si zamestnanec zavolá pracovného inšpektora, sťažuje sa a pokiaľ sa so zamestnávateľom nedohodne sám, ale prostredníctvom úradov, stojí podnik jeho vyhodenie, odstupné a rôzne iné dávky viac ako jeho udržanie vo firme. Navyše, ak k prepúšťaniu naozaj dôjde, spomínaný človek má právo na podporu v nezamestnanosti vo výške 60 % z posledného platu.

Takáto v očiach Angličana, ktorý úrad práce považuje za jedinú civilizovanú možnosť dohľadu nad sociálnymi prípadmi, prehnaná ochrana zamestnancov má však aj odvrátenú stranu. Vo Francúzsku je zložité dostať pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, ku ktorej sa všetky spomínané výhody viažu, prípadne ´definitívu´ v štátnej správe. Nezamestnanosť najmä mladých ľudí a absolventov je preto dosť vysoká, v roku 2006 to bolo 23 % v porovnaní s 9 % nezamestnaných z celkovej populácie.
Pokus o reformu a zavedenie pracovnej zmluvy, ktorá by pomohla zamestnávaniu mladých ľudí, však zastavili masové protesty a štrajky, francúzsky národný šport.

Ak sa začnete učiť po francúzsky, bude slovo grève (štrajk) vo vašej slovnej zásobe oveľa skôr ako slimák alebo víno. Vo Francúzsku štrajkujú všetci. Čašníci za vyššie sprepitné, smetiari za nové koše, železničiari za lepšie klieštiky či koľajnice a všetky iné povolania, aby toto svoje právo aspoň raz ročne naplno využili. Obľúbeným obdobím všeobecného štrajku je práve začiatok školského roka, keď nefunkčnosť mestskej dopravy, jedální, jaslí či lekární pocítia úplne všetci. Po niekoľkých dňoch chaosu si však ľudia nájdu spôsob, akým zabezpečiť svoj každodenný život a štrajk skončí, keďže posledné, o čo štrajkujúcim ide je, aby sa zistilo, že ich vlastne nikto nepotrebuje.

Papiere ako životný štýl

Každý Brit, ktorý sa stretol s francúzskou administratívou v akejkoľvek podobe, takmer ošedivel. Už len návšteva lekárskej pohotovosti je spojená so zakladaním dossier, obalu s rôznymi dokladmi, fotokópiami iných dokladov a fotografiami. Navyše anglický strach spôsobený poverou, že Francúzi si v zásade teplotu nemerajú v ústach alebo pod pazuchou, môže upokojiť len dobrý pocit, že všetky zdravotné náklady vrátane liekov prepláca poisťovňa.

Vybavenie povolenia na pobyt, ktoré vo Francúzsku potrebuje každý cudzinec, trvá za predpokladu správneho vyplnenia formulárov a dodania všetkých potrebných dokumentov (pracovnej zmluvy, poslednej faktúry za elektrinu, potvrdení o skončení skúšobnej doby či sobášnych listov všetkých škrečkov, ktorých ste vlastnili od roku 1998) niekoľko mesiacov. Francúzi naozaj v papierovaní a farebných kartonóvych obaloch našli svoju záľubu.

Rovnako je to s hľadaním bývania. Prvou prekážkou môže byť samotné čítanie inzerátov, ale to je rovnaké aj v Británii. Realitnej spoločnosti či priamo majiteľovi izby alebo bytu v jednom z typických francúzskych päťposchodových domov, treba predložiť hneď niekoľko finančných a morálnych záruk. Čím bližšie k stanici metra alebo k centru, tým je nájomné vyššie a tým viac sa ubytovanie podobá škatuli od čokolády Toblerone.

Keďže podobne ako v Londýne, aj v Paríži je trendom, že byty vlastní viac mladých žien ako mužov, je pre cudzincov mužov oveľa jednoduchšie zbaliť Francúzku a nasťahovať sa k nej.

Femme fatale

Pre Angličana to však môže byť problém, najmä ak nespĺňa očakávania Francúziek, ktoré si pravého anglického džentlmena predstavujú ako kombináciu charakteru Mr Darcyho z Pýchy a predsudku s výzorom Hugha Granta. Vedia, že na Angličanov si majú dať pozor, keďže im od detstva vtĺkali do hlavy, že Briti ich chcú otráviť svojim jedlom, pretože namiesto fariem majú sterilné továrne a ich jediným poslaním je zmazať francúzštinu z povrchu zemského.

Napriek tomu, že anglický džentlmen nikdy nenechá padnúť servítku na zem, aby sa mohol pod stolom pozrieť na nohy ženy, s ktorou obeduje, Francúzky len ťažko presvedčí o tom, že za najlepšiu formu zábavy nepovažuje opiť sa do nemoty a pred pádom do kómy sa pokúsiť zbaliť prvú ženu, ktorú sa mu ako príslušníčku opačného pohlavia v danom stave podarí identifikovať. Briti pijú postojačky preto, aby vedeli, že keď spadli na zem, je čas ísť domov.

Ak ich Francúzky nemajú za suchopárne, flegmatické a nedokonalé kópie agenta 007, potom ich určite považujú za Anglosasov, vikingský kmeň blonďatých dobyvateľov s prilbami s rohami na hlave. Ak si dajú námahu spoznať ich, zistia, že city prejavujú rovnako, ako ktorýkoľvek iný národ v Európe a dokonca vedia aj plakať na verejnosti. Napríklad keď ich futbalový tím prehrá. Do šampanského nenalievajú pomarančový džús a rovnako ako čaj s mliekom vedia oceniť aj kávu.

Na tvrdení, že Briti sa Francúziek boja však trochu pravdy bude. Napriek tomu, že Francúzi sa považujú za spoločnosť založenú na tradičných hodnotách a možno práve preto, francúzske ženy nie sú žiadne zúfalé puťky v domácnosti. Práve naopak majú imidž samostatných, politicky nekorektných a sebavedomých žien, ktoré na nevhodné náražky na svoj vek, výzor či politický názor reagujú inteligentne a s prehľadom.

Pre lifestylové časopisy predstavujú zaujímavý fenomén, nielen prirodzeným zmyslom pre módu, eleganciu a všetky netradičné formy krásy, ale najmä kvôli do očí bijúcemu rozdielu medzi životným štýlom, ktorý vedú a jeho následkoch na ich zdraví či výzore. Pre lekárov a dietológov je záhadou ako niekto, kto denne fajčí, pije alkohol a večeria o ôsmej jedlo pozostávajúce z piatich chodov, môže vyzerať tak dobre a zdravo.

Aprílová ryba

Ak je niečo, čím si Angličan Francúzku získa, tak je to určite jeho humor a self depreciation, ktoré Francúzi v každodenných situáciách využívajú len veľmi málo. Za najväčšiu zábavu sa považuje, keď 1. apríla niekomu na dvere alebo na chrbát nalepia poisson d’avril , rybyčku vystrihnutú z papiera. Vzápätí však o ňu môže prísť, ak si začne uťahovať z Francúzov. Podľa Angličanov sú totiž zoženštení, čo dokazujú nielen ich mená ako Jean Marie alebo Charlie, ale najmä zvyk nosiť ´kabelky´: malé taštičky, do ktorých sa im akurát zmestí pas, camembert a krabička Gauloises.

Pokiaľ ide o samotné vzťahy, sú Angličania na omyle, ak veria predsudku, že väčšina Francúzov žije v ménage à trois (teda s manželkou a milenkou zároveň a Francúzky svoje cinq à sept) ako sa poobedným schôdzkam od piatej do siedmej hovorí, v zásade trávia v posteli cudzích mužov. Podľa štatistík, aj keď o ich kvalite pokiaľ ide o takúto delikátnu záležitosť sa dá dosť pochybovať, sa k aféram mimo vzťah priznalo dvojnásobne viac Britov.

Francúzi si za tento imidž do veľkej miery môžu sami. V mnohých filmoch vlastnej produkcie totiž divákom podsúvajú obraz ženy, ktorá je šťastne vydatá za tak chápavého muža, že ho jednoducho musí podvádzať so skazeným zlodejom bicyklov s divným nosom, ktorého hrá buď Belmondo, alebo Depardieu. Nehovoriac o Emme Bovaryovej, ktorá mala milencov rovno dvoch či Nebezpečných známostiach, v ktorých sa milostné trojuholníky preplietli hneď niekoľkokrát.

Francúzi nedokážu tak ako Briti zamiesť tieto záležitosti pod koberec a ísť ďalej. Potrebujú všetko analyzovať a rozoberať. Jednoducho sú intelektuálmi od prírody a všetko, čo je jednoduché akoby nebolo dosť dobré. Angličan sa nad vyhláseniami francúzskych intelektuálov, ktorí sa obsiahlo a detailne vyjadrujú úplne ku všetkému: od vojny v Iraku, cez globálne otepľovanie až po kandidátov na francúzsku superstar, len usmieva. V Británii má totiž slovo intelektuál dosť pejoratívny charakter.

Grafomani a celebrity

Čo však obidva národy spája je grafománia. Francúzsky školský systém stojí a padá na písaní. Študenti musia predkladať argumentatívne eseje ešte aj na biológii a matematike. A francúzske školy rozhodne k tým jednoduchým nepatria. V lete zmaturovalo iba 64 % stredoškolákov. Na univerzitách, na väčšine ktorých nie je podobne ako u nás štúdium spoplatnené, sa často stáva, že zo skúšky (písomnej samozrejme), odíde študent s 0 bodmi, keďže skúšajúcemu sa jeho traktát nezdal dosť dobrý. To, že sa namiesto písania mohol sedieť s kamarátmi v krčme a malo by to rovnaký výsledok, je druhá vec.

Každý piaty Francúz píše a myslí to so svojou spisovateľskou kariérou vážne. Vydavateľstvá sú zaplavené rukopismi, medzi ktorými je skutočne ťažké nájsť kvalitu. Preto existujú literárne časopisy a ceny, ktoré by bežnému čitateľovi mohli ukázať smer, keby ich opäť nebolo tak strašne veľa. V konečnom dôsledku sú Francúzi napriek intelektuálnemu imidžu krajiny posadnutí BD komixmi, prekladovými americkými bestsellermi a životopismi svojich politikov.

Do televíznych talkshow chodia hostia s vlastnými knihami v taške, pretože každý, kto chce niečo znamenať píše. O čomkoľvek. Je pravda, že Francúzi knihy čítajú, pretože to považujú sa veľkú súčasť svojej kultúry. Napríklad v metre ich vidíte viackrát s paperbackom ako s novinami, zatiaľ čo v Londýne je to presne naopak.

Hádam len v tejto krajine môže byť národnou celebritou jazykovedec. Bernard Pivot je jediným ´neliterárnym´ členom Akadémie Goncourt udeľujúcej najprestížnejšiu literárnu cenu. Od roku 1985 každý rok pripravuje diktát, ktorý s ním píše celý národ. Program vysiela hlavná televízia TF1 a šampiónov jednotlivých kategórii dokonca odmeňuje Francúzska akadémia.

Na svoju kultúru sú Francúzi nesmierne hrdí. Dnes však okrem spomínaných intelektuálov a teoretikov chaosu sledujú najmä životy svojich bohatých a slávnych. Jednou z najväčších hviezd v oblasti hudby je Johnny Holliday, dvomi slovami francúzska verzia Karla Gotta. Starnúci rocker každý rok vydá nový album, a tento patrí každoročne k najpredávanejším. V tesnom závese sú kompilácie starých hitov prespievaných novými hviezdami, nouvelles stars, ktoré už niekoľko rokov márne hľadá celá Európa.

Ma France à moi

Všetky antibritské nálady sú teda preč, keď ide o rock, punk, pop či ska, ktoré majú pôvod niekde medzi Soho a King’s Road. Rebríčky hitparád vedú Mika, Damon Albarn či Russel Brand a kapely, o ktorých možno ani samotní Briti nikdy nepočuli. Melódiou, ktorá sa väčšine Francúzov spája s Anglickom a konkrétne s Londýnom je Waterloo Sunset od Kinks. Na Napoleonovu prehratú bitku sa dá, keď ide o umenie, zjavne zabudnúť.

Fracúzi možno nemajú rockové hviezdy formátu Rolling Stones, do Európy však ´vyvážajú´ najkvalitnejší hip hop a rap. Marseilles a predmestia veľkých miest sú plné imigrantov a rapperov, ktorí sú pripravení nenechať nitku suchú na francúzskom establishmente. Nie náhodou sa rap najpopulárnejšej francúzskej rapperky Diam ´Ma France à moi´ (Moje Francúzsko) stal hymnou pouličných nepokojov, ktoré v roku 2005 vypukli na parížskych predmestiach.

Diam je maličká, na krátko ostrihaná dvadsaťšesťročná dievčina, ktorá tvrdí, že Francúzko baretiek a bagiet nie je jej krajinou, má rada kebab a nosí hip hopperskú hoodie. Narodila sa na Cypre ako Mélanie Georgiades, vyrástla však na predmestí v Paríži a predstavuje tak novú generáciu francúzskych umelcov, ktorí majú imigratntské korene, no cítia sa byť Francúzmi.

Vyrástla v dvoch svetoch, ale len na papieri. Z Cypru odišla, keď mala tri roky, jej krajinou je Francúzsko, a preto nechápe, prečo by sa do vlastnej spoločnosti mala ´integrovať´. Integrovať sa môže len, keď uzná pravidlá ich hry, ktorou je pokrytectvo.

Ak však Diam neznáša bagety, jej postoj k sociálnemu systému je typicky francúzsky. Po návrate z USA, kde zdravotné poistenie nie je takou samozrejmosťou, vyhlásila, že ak štátu platí dane, štát sa musí o ňu postarať. Nielen, že je toto tvrdenie pre Francúzov príznačné, ale veľa ľudí práve na základe postoja ku sociálnej politike štátu formuje svoju identitu.

Najlepší nepriatelia

Teroristické útoky na londýnske metro a horiace autá parížskych predmestí spája nielen ten istý rok. Obidve situácie sú reakciou na prisťahovaleckú politiku štátu. Zatiaľ, čo v Londýne išlo o prejav nespokojnosti a odporu k danému zriadeniu, vo Francúzsku sa na pouličné nepokoje dá s odstupom času pozerať ako na upozornenie na existenciu obyvateľov, ktorí by spokojní s politikou štátu boli, keby ich tento bral ako skutočne rovnocenných.

Francúzski moslimovia častejšie uvádzajú, že sa v prvom rade cítia byť Francúzmi až potom moslimami (v Británii je to presne naopak). Nový francúzsky prezident Nicolas Sarkozy si je vedomý sily, ktorú v jeho krajine majú imigranti a ich potomkovia, preto bolo od neho šikovným politickým gestom, keď za ministerku spravodlivosti vymenoval moslimku Rachidu Dati.

Medzinárodná politika bola len pred niekoľkými rokmi dôvodom ochladenia francúzsko britských vzťahov, ktoré aj tak nikdy veľmi vášnivé neboli, ak za prejav najhorúcejšieho citu nerátame upálenie Jany z Arku. Súhlas bývaleho britského premiéra Tonyho Blaira a nesúhlas tiež už bývalého prezidenta Jacquesa Chiraca s vojnou v Iraku na vzájomnej láske spriatelených národov nepridali.

Premiér aj prezident sa však vymenili a Európa zistila, že už sa v politických záležitostiach nemusí definovať podľa toho, aký má postoj k USA. Nicolas Sarkozy v deň svojej inaugurácie odkázal americkému prezidentovi: ´Priateľstvo znamená prijať skutočnosť, že priatelia nemusia mať vždy rovnaké názory.´
Jeho vyhlásenie sa dá uplatniť aj na vzťahy Francúzska a Británie. Možno týmto najlepším nepriateľom, ako sa radi vzájomne titulujú, svitlo na lepšie časy.