Napriek tomu, že Írsko má momentálne najrýchlejšie tempo rastu počtu obyvateľstva v Európskej únii, na ostrove žije stále o tretinu menej ľudí ako v roku 1841. V nasledujúcich desaťročiach státisíce Írov padli za obeť hladomoru a milióny sa vybrali za lepším životom do zahraničia. Je to jediná európska krajina, ktorá vstúpila do 21. storočia s menším počtom obyvateľov ako do dvadsiateho.

Celkový počet ľudí írskeho pôvodu žijúcich dnes v zahraničí sa pomerne ťažko odhaduje. Pri veľmi voľnej interpretácii dosahuje až 80 miliónov. Toto číslo sa môže zdať prehnané, najmä ak si uvedomíme, že v Írskej republike a Severnom Írsku žije dovedna necelých šesť miliónov ľudí, ale treba vziať do úvahy, že len v Spojených štátoch sa k írskym predkom hlási takmer 35 miliónov ľudí. Podľa informácií denníka Guardian má šesť miliónov obyvateľov Británie aspoň jedného starého rodiča Íra. Niekoľkomiliónové írske komunity majú aj Kanada a Austrália.

Keďže Írsko má veľmi benevolentný systém udeľovania občianstva a na jeho automatické získanie stačí dokázať práve existenciu jedného írskeho starého rodiča, v uplynulých rokoch zaznamenali írske úrady značný nárast žiadostí zo Spojených štátov a Británie. Kvôli politickej angažovanosti oboch krajín na Blízkom východe mnohí ich občania usúdili, že je bezpečnejšie cestovať po svete s pasom neutrálnej Írskej republiky. Kedysi chudobná a zaostalá poľnohospodárska krajina sa rýchlo zmenila na keltského tigra a zrazu je lákadlom pre potomkov tých, ktorí z nej utekali kade ľahšie.

Skoro každý chce byť Ír

Írske komunity v zahraničí dnes predstavujú obrovskú silu, ktorá je najmä v Spojených štátoch veľmi dôležitá aj z politického hľadiska. Snáď každý významnejší prezidentský kandidát sa snaží silou-mocou dokázať, že jeho prastarí rodičia prišli z akejsi zapadnutej írskej dedinky. Účasť na oslavách svätého Patrika s ďatelinovým lístkom, symbolom Írska, pripnutým na chlopni saka, neodmysliteľne patrí k predvolebnému folklóru.

Od zvolenia Johna F. Kennedyho za amerického prezidenta, sa len Gerald Ford nehlásil k írskemu pôvodu. U niektorých z nich, napríklad u Billa Clintona, sú dôkazy trocha sporné a súčasný prezident George W. Bush musí k írskym koreňom prekonať celých desať generácií. Aj preto trocha paradoxne vyznieva nespochybniteľný írsky pôvod Baracka Obamu, ktorý sa môže stať prvým černošským prezidentom USA. Jeho predok Falmouth Kearney pricestoval do Ameriky v roku 1850 a dokonca sa zachoval zoznam pasažierov lode, na ktorej prišiel.

Niekedy však aj politik, ktorý by sa rád hlásil k írskemu pôvodu, musí priznať, že žiadny nemá. Stalo sa to neúspešnému prezidentskému kandidátovi v roku 2004 Johnovi Kerrymu. Napriek vyslovene írsky znejúcemu priezvisku a tomu, že mnohí ho automaticky považovali za Íra, pôvodné priezvisko Kerryovcov bolo Kohn a pochádzali zo severnej Moravy. Kerryho starý otec nielen konvertoval na katolicizmus, ale aj svoje židovské priezvisko nahradil novým, ktoré si údajne vybral tak, že ceruzkou náhodne namieril na miesto na mape a prijal meno írskeho okresu Kerry.

S Angličanmi na život a na smrť

Popri Amerike bol celkom prirodzeným cieľom emigrujúcich Írov susedný ostrov. Istá forma výmeny obyvateľstva medzi jednotlivými Britskými ostrovmi existuje v podstate už od začiatku ich osídlenia. Aj v prípade masového príchodu Írov do Anglicka a Škótska bol zlomovým bodom veľký hladomor v štyridsiatych rokoch devätnásteho storočia. Vyhladovaní Íri napriek neskrývanej antipatii voči Angličanom nachádzali v ich krajine, kde sa naplno rozbiehala priemyselná revolúcia, živobytie, aké im ich vlasť nedokázala poskytnúť.

Hoci životná úroveň v Británii bola neporovnateľne vyššia, Íri museli čeliť mnohým predsudkom zo strany väčšinovej populácie a často aj otvorenej diskriminácii. Stereotyp necivilizovaného ryšavého, hlučného, negramotného pijana, ktorý je určite ešte aj pápežským špiónom alebo sabotérom v službách Írskej republikánskej armády, pretrváva v niektorých spoločenských vrstvách dodnes. Nápisy No blacks, no dogs, no Irish boli v Británii celkom bežné ešte v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch.

Ešte aj na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov čelili Íri pomerne neskrývanej diskriminácii. Komisia pre rasovú rovnoprávnosť zaznamenala prípady, kedy írskych žiadateľov o zamestnanie odmietli z úplne absurdných dôvodov. Jednej kandidátke oznámili, že vzhľadom na svoj pôvod sa jej pravdepodobne bude cnieť za domovom a z práce utečie. Ďalšej záujemkyni náborová agentúra rovno povedala, že ju nepozvú na prijímací pohovor, pretože ako Írka je nespoľahlivá. A korunu všetkému nasadila firma, ktorá sa potenciálneho írskeho zamestnanca hneď po otázke o národnosti spýtala, či má problém s alkoholom.

O tom, že nešlo o ojedinelé prípady, svedčia výsledky prieskumu z roku 1994, kedy 79 percent opýtaných Írov tvrdilo, že sa v ich prítomnosti hovorili vtipy zosmiešňujúce Írov alebo protiírske poznámky. Diskriminácia na trhu práce sa pochopiteľne nepriaznivo prejavila aj na ekonomickej situácii Írov. Začiatkom deväťdesiatych rokov bola u írskych mužov nadpriemerná nezamestnanosť, horší zdravotný stav ako u väčšinovej populácie a celkovo mali Íri nižšiu pravdepodobnosť, že sa na spoločenskom rebríčku posunú smerom hore.

Aj preto je nádhernou iróniou, že synovia národa, ktorý pápež Alexander III. označil v dvanástom storočí za barbarskú a neohrabanú rasu, sa stali tvorcami jedných z najväčších literárnych diel napísaných v anglickom jazyku. Počnúc sarkastickým Jonathanom Swiftom, autorom Gulliverových ciest, cez rebelantského Oscara Wilda, temnotami očareného Brama Stokera, ktorý napísal Draculu, priekopníckeho inovátora Jamesa Joyca až po nositeľov Nobelovej ceny Williama Butlera, Yeatsa, Georga Bernarda Shawa, Samuela Becketta a Seamusa Heaneyho, írski autori obohatili svetovú kultúru tak ako máloktorý národ podobnej veľkosti. V ich prípade ani veľmi neprekvapuje, že značná časť tohto bohatstva vznikla mimo Írska, či už v Londýne, Paríži alebo talianskom Terste.

Ír Zorba a Che Lynch

Írske stopy však nevedú len do Spojených štátov a Británie, prípadne do Austrálie, kam sa prví Íri dostali prevažne v putách. Približne 40 až 50 tisíc írskych trestancov bolo prevezených na novoobjavený kontinent v prvých siedmich desaťročiach jeho osídľovania. Pomerne hlboké stopy zanechali aj v Latinskej Amerike, najmä v Mexiku, Čile a Argentíne.

Mužom, ktorý má čestné miesto v pantéone národných hrdinov Mexika, je William Lambort. Okrem toho, že je považovaný za predlohu fiktívneho Zorra pomstiteľa, bol tento svetobežník a dobrodruh aj autorom plánu na nezávislosť Mexika a samozvaným kráľom ´Nového Španielska´. Vďaka svojim aktivitám sa nakoniec dostal do nemilosti katolíckej cirkvi. Inkvizičné orgány ho väznili sedemnásť rokov, avšak pred tým, ako bol popravený, sa Lambort stihol obesiť. Svojím spôsobom tak unikol aj všemocnej inkvizícii.

Zrejme najznámejším mexickým Írom je však herec Anthony Quinn. Legendárny predstaviteľ Gréka Zorbu bol synom Mexičanky a írskeho otca, ktorý prišiel do Mexika bojovať po boku revolucionára Pancha Villu. Za pozornosť stojí, že v armáde bojujúcej proti Panchovi Villovi bol jedným z veliteľov neskorší mexický prezident Álvaro Obregón, ktorý mal údajne tiež írske korene a pôvodné priezvisko rodiny bolo O’Brien. Hoci Quinn je známy najmä vďaka postave Gréka Zorbu, vzhľadom na jeho pôvod je až symbolické, že svojho prvého Oscara dostal za vedľajšiu rolu vo filme Viva Zapata!, kde hral brata slávneho mexického revolucionára.

V kruhoch obdivujúcich rôzne revolučné hnutia má však dnes oveľa väčší cveng ako Zapata Ernesto Che Guevara. Pôvodne argentínsky lekár, neskôr spolubojovník Fidela Castra, ktorý sa rozhodol šíriť revolúciu po celej Latinskej Amerike. Ak by sme sa mali držať národných sterotypov, tak ani neprekvapí, že z matkinej strany mal Che Guevara írske korene. Jeho dávny predok Patrick Lynch sa odsťahoval z írskeho Galway do Baskicka a jeho potomkovia neskôr do Argentíny.

Che Guevara sa raz, náhodou, dokonca dostal do Írska. Kvôli poruche tam muselo pristáť lietadlo, ktorým letel do Havany. Novinárovi Arturovi Quinlanovi sa dokonca podarilo s ním hovoriť. Ernestov otec sovietskemu spisovateľovi (a najmä špiónovi) Josifovi Lavreckému alias Grigulevičovi povedal: ´V žilách môjho syna prúdila krv írskych rebelov, španielskych conquistadorov a argentínskych vlastencov. Che zjavne zdedil niektoré črty našich neposedných predkov. Vo svojej povahe mal niečo, čo ho priťahovalo k ďalekým potulkám, nebezpečným dobrodružstvám a novým myšlienkam.´ A tým akoby seňor Guevara do značnej miery vystihol, čo k roztrúsenosti írskeho národa vedie.

--------------------------------------
Dávne keltské bratstvo

Latinský názov Čiech Bohemia pochádza z označenia keltského kmeňa Bójov. Spoločné keltské dedičstvo našich krajín vlani spomenula aj írska prezidentka Mary McAleesová. Ani v období medzi keltským osídlením strednej Európy a česko slovenským osídlením Írska po roku 2004 však vzťahy týchto zemepisne pomerne vzdialených krajín neboli ani zďaleka také sporadické ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Írski misionári pôsobili na území Čiech, Moravy a Slovenska už v siedmom storočí. O tisícročie neskôr boli náboženské vojny príčinou ďalšieho zintenzívnenia vzájomných vzťahov. Po bitke na Bielej Hore prišli do Čiech na miesto porazených protestantských českých šľachticov, ktorí ušli do exilu, katolícki írski aristokrati, utekajúci zase pred prenasledovaním zo strany Angličanov. Zrejme najznámejším potomkom írskych exulantov bol neskorší rakúsky premiér v rokoch 1879-83 Eduard Taaffe. Narodil sa síce vo Viedni, ale jeho predkovia vlastnili zámok Nalžovy pri Horažďoviciach.

Írski prisťahovalci výrazne prispeli aj k akademickému životu v Prahe. Nielenže v istom čase tvorili Íri desať percent študentov medicíny na Karlovej Univerzite, ale v rokoch 1629 až 41 bol írsky jezuita Peter Wadding dokonca jej rektorom. V roku 1744 sa do rektorského talára obliekol ďalší Ír Jakub Smith z Balroe. Kurióznym príspevkom do česko-írskych vzťahov bolo manželstvo sestry spisovateľa Jamesa Joyca Eileen s bankárom Františkom Schaurekom, ktorý neskôr spáchal samovraždu. Pár mal dve dcéry, z ktorých jedna dostala írečité české meno Božena.

(tm)