www.londyn.cz - ubytování v Londýně již od £50 na týden
www.go-manchester.cz - ubytování v Manchesteru již od £42 na týden
www.go-leeds.cz - ubytování v Leeds již od £40 na týden
www.bohemiaworld.co.uk - vaše jistota v Londýně

Miroslav Tížik: Bojíme sa svojej podradnosti

 

30.08.2006 - Na Západ dnes odchádzajú tisíce ľudí. Ich dôvody sú rozmanité, od peňazí cez unikanie od domácich problémov až po dobrodružstvo. O moderných imigrantoch hovoríme so sociológom Miroslavom Tížikom.


NOVÁ VLNA VYSŤAHOVALCOV



Británia len za posledné dva roky prijala státisíce imigrantov z východnej Európy. Ako je možné, že sa pritom objavilo tak málo problémov?
Je ťažké porovnávať tieto odlišné typy spoločností. Okrem toho, ani Británia nemá iba bezproblémové skúsenosti s prisťahovalcami. Británia má rozvinutú tradíciu prijímania a integrácie prisťahovalcov niekoľko storočí a kolonialistická tradícia vytvorila vzťah k iným kultúram ako vzťah k niečomu svojmu, inšpiratívnemu a k niečomu, čo ma môže obohatiť. Ekonomicky alebo aj intelektuálne.
No ak sa nemýlim, zahraničný prisťahovalci prichádzali predovšetkým do Londýna a najväčších priemyselných miest, kde dopĺňali chýbajúce nekvalifikované pracovné sily. Neskôr prichádzali aj s ponukou služieb, najmä takých, kde neboli konkurenciu domácim, lebo prinášali niečo nové. Napríklad kuchyňu, isté oceňované tovary a podobne.
Okrem toho je veľmi silnou zložkou vzťahu k imigrantom tradícia ľudských práv a ochrany utečencov, takže Británia má tradíciu poskytovať pomoc a podporu aj ľuďom len na základe ich statusu prenasledovaných. Takto sa dostali do krajiny veľmi bohaté kultúrne a intelektuálne vplyvy, ktoré obohacujú celú britskú spoločnosť.

V čom je teda základný rozdiel medzi Britániou a našimi krajinami?
Na Slovensku a v Česku máme skúsenosť s imigráciou v podstate len v mestách, kam prichádzajú ľudia predovšetkým z vidieka. Celé sa to odohráva v rámci toho istého jazykového alebo kultúrneho okruhu. Ale je rozdiel medzi českými krajmi a Slovenskom, česká spoločnosť je dlhodobo mestská a bola až do vojny živená aj národnou a kultúrnou rôznorodosťou. Nemci, židia, Slováci, Poliaci boli pomerne vyhranenými skupinami, ktoré dávali aj pražskému prostrediu charakter veľkomesta. Aj mnohé iné mestá v Čechách do súčasnosti ťažia z kultúrnej plurality spred vojny.
Na Slovensku, tradične skôr vidieckej krajine, boli v podstate pluralitné a otvorené len Bratislava a Košice, no svojou veľkosťou, či skôr malosťou, neumožnili vznik skutočnej plurality. Je pravda, že ľudia hovorili rôznymi jazykmi, žili však dosť podobným, takpovediac malomestským spôsobom života.
Povojnový rozvoj priemyslu mestá proletarizoval, no na Slovensku a čiastočne aj v Česku nevznikla skutočná robotnícka trieda, odkázaná len na svoju prácu. Väčšina si ponechala sociálne väzby na vidiek, ak nie aj polia a statok, ktorý mu vždy v núdzi dal akú takú istotu. Pre väčšinu je to pohodlná, aj keď nie najbohatšia a najoslňujúcejšia istota. Istota, ktorá však ubíja zvedavosť.

Čo by nastalo, keby sa také masy ľudí ako do Británie privalili do východnej Európy?
Humanitárna katastrofa. V súčasnosti, keď sa svetom valí nový druh sťahovania národov, je v našich krajinách problém s nezamestnanosťou tých, čo sú tu, takže je aj o jedno lákadlo pre potenciálnych prisťahovalcov menej. Ak by nastala invázia prisťahovalcov k nám, nezvládli by sme ju, lebo u nás sú nepotrební aj mnohí z tých, čo sú tu, ktorí nemajú k dispozícii možnosti sa postaviť na vlastné nohy.
Prijímať zatiaľ vieme len tých, ktorí majú viac nejakého druhu bohatstva: buď majú dosť peňazí, aby nás nezaťažovali, alebo majú poznanie, napríklad ovládajú jazyky, majú obchodné kontakty a podobne, z ktorého môžeme profitovať aj my.

Z Česka odchádza do zahraničia evidentne menej ľudí ako zo Slovenska. Je to dané iba ekonomickou situáciou, alebo Slováci kopírujú to, čo robili ich starí otcovia a nadväzujú na starú tradíciu?
To je len jedno z vysvetlení a dalo by sa povedať, že je to aj jedna z príčin. No okrem ekonomických faktorov je to aj širším pracovným trhom v Čechách, ktorý dáva nádej, že sa budem môcť niekde zamestnať. Pri malom pracovnom trhu v malej spoločnosti hrozí, že keď už v mestečku jeden lekár je, ďalší má šancu až o 30 rokov, keď ten súčasný zomrie.
V Českej republike sú minimálne tri svety, ktoré si v rôznych sférach konkurujú: Praha, Brno a Ostrava. Každý z nich má svoju špecifickú kultúru, ale aj zdroj bohatstva. Na Slovensku Košice nedokážu byť skutočnou alternatívou, možno aj preto, že je postavená len na železiarskom priemysle. V iných oblastiach okrem ťažkého priemyslu akoby ani neboli možnosti sa uplatniť a tým nezostáva priestor, aby človek vyskúšal v čom sa dokáže realizovať a čo je mu dané. Aj na to je dôležitá rozmanitosť, bez nej človek nenájde sám seba.

Predchádzajúca slovenská pravicová vláda často tvrdila, že obyvatelia nie sú ochotní cestovať za prácou. Dá sa niečo takéto vôbec tvrdiť?
Samozrejme je jednoduché robiť z ľudí hlupákov a lenivcov. Je to aj účinné na to, aby sme boli ľahšie ovládateľní. Väčšina ľudí sa u nás hanbí za to, ak zostane bez práce, a tak si radšej aj dotuje svoje pracovné miesto. Tým dotovaním nám na mysli, že do toho, aby mal vôbec prácu investuje často aj viac, ako z nej získa. Po zrušení mnohých dopravných liniek si draho dopláca na cestu do práce. Samozrejme, že takto dotovať vlastnú prácu sa dá len krátkodobo, pri prekročení istej doby a výšky dotácie to začína byť absurdné. Napríklad mnohí nevydržia dlhodobo platiť nájom v Bratislave, ktorý tvorí často aj dve tretiny všetkých príjmov.
Otvorenie pracovných možností v Británii a v iných krajinách umožnilo dochádzať za takou prácou, ktorá je platená tak, že z nej zamestnancovi zostáva aj na ´dobitie bateriek´. Ak sa mu samozrejme niečo nestane, alebo nepríde o prácu. Vysoký podiel ľudí pracujúcich v zahraničí ukazuje na vysokú schopnosť mobility slovenskej populácie.

MUŽI TRPIA NAJVIAC



Pre mladých ľudí je relatívne jednoduché odísť. Ich rodičia, ľudia po päťdesiatke, ktorí v chudobnejších regiónoch prišli o prácu, sú však na tom horšie. ´Stratenou generáciou´ sa zdajú byť viac oni ako ich deti.
Toto nie je celkom pravda. Stále rozšírenejšou stratégiou ľudí po päťdesiatke, najmä tých, ktorí prišli o prácu na Slovensku, je zamestnanie sa v opatrovateľskej službe v domácnosti alebo zdravotných a sociálnych centrách. Mnohé vlaky na konci víkendu sú preplnené ženami v tomto veku, často ide spoločne aj matka s dcérou na dvojtýždňovky do Viedne, alebo aj do Británie.
Nejde až tak o stratenú generáciu v tom, že by nemala možnosť vycestovať tak ako mladí. Na najmenej kvalifikované práce upratovačiek a pomocníc sú zamestnateľné aj takéto ženy. Chcel by som však zdôrazniť, že viac ako vek je dôležité pohlavie. Práve muži sú tými, ktorí týmito zmenami asi trpia najviac. Tradičné očakávania o mužovi živiteľovi, kombinované a nízkou mierou zamestnateľnosti na najmenej kvalifikovaných miestach, sú pre nich po prekročení istého veku skutočnou pohromou. Mladík môže začínať od piky na stavbe, no začínať ako pomocný robotník na stavbe po päťdesiatke je takmer nepredstaviteľné.

Takže predsa len môžme hovoriť o stratenej generácii?
Naším problémom je, že keď sme hovorili o stratenej generácii, neporozumeli sme samotnému významu slova stratený. Nie je to len záležitosť toho, či máme pred sebou žiarivú budúcnosť, ale ide aj o to, či nám doterajšie skúsenosti a zážitky zo života nebránia a neznechucujú akýkoľvek zajtrajšok. Kto má za sebou len kolobeh pádov, zlyhaní a sklamaní z ostatných ľudí, ťažko hľadá odvahu vstupovať do nových situácii, nových vzťahov alebo novej práce. Rozklad právnej istoty je podľa mňa jeden z dôležitých faktorov, ktorý infikuje ľudí pocitmi stratenosti a bezperspektívnosti.
Absencia praktickej právnej alebo aj ľudskej pomoci je najtvrdším úderom sebavedomiu a dôstojnosti človeka. V tomto sa súčasná generácia obyvateľov postkomunistických krajín podobá stratenej generácii, ktorá cez vojnu, keď prestali platiť akékoľvek normálne pravidlá, stratila vieru v človeka, v budúcnosť, v seba samých.

Štatistiky pôrodnosti údajne naznačujú, že by sme sa mali pripraviť na imigráciu. Je to naozaj také vážne?
Je zvláštne, ako rýchlo sa takéto účelové no paranoidné predstavy šíria. Aj keď dochádza na Slovensku, podobne ako aj v Českej republike k znižovaniu prírastku obyvateľstva, problém je trocha inde.
U nás nie je nedostatok pracovnej sily alebo obyvateľstva v produktívnom veku. Vysoká nezamestnanosť ukazuje na problém prebytku a nepotrebnosti veľkej časti našej populácie. Väčším problémom ako prírastok obyvateľstva alebo prisťahovalectva je schopnosť veľkej časti súčasnej a asi aj budúcej produktívnej generácie tvoriť zdroje, ktorými prispejú k rastu produkcie. Keď si predstavíme, aké možnosti na vlastný rozvoj, na kvalitné vzdelanie a na získanie profesionálnych zručností majú deti z okrajových regiónov, deti zo sociálne odkázaných rodín a väčšina detí z rómskych osád, potom možno vidieť, že problémom nie je nedostatok ľudí, ale nedostatok kvalitne pripravených a sebavedomých ľudí.

Prisťahovalci z ktorých krajín by boli u nás najľahšie prijímaní?
Už teraz možno vidieť schizofrenické postoje voči rôznym skupinám. Nacionalisticky orientovaná časť populácie odmieta prisťahovalectvo z neslovanských krajín, no zároveň je najpohŕdavejšia práve k prisťahovalcom z východu, najmä z Ukrajiny. To sú tí naozajstní podľudia, gastarbajtri, ktorí nám berú prácu. Na rozdiel od našich ´slovanských bratov a sestier´ sa verejnosť stavia odmietavo voči prisťahovalcom z Ázie alebo arabských krajín, či z Afriky, hoci zatiaľ tieto skupiny nie sú domácim konkurenciou na trhu práce, nezaťažujú sociálny systém, často ide aj o vzdelanejších ľudí a aj ekonomicky úspešnejších.
Rovnako ako všade inde aj u nás platí, že sme schopný prijať aj cudzích, ľudí s odlišnou kultúrou, ktorá však nie je priveľmi odlišná. Keď na slovenskej dedine prisťahovalec z Ázie, ak tu taký vôbec žije, vezme kosu a ukáže že sa naučil kosiť, bez ohľadu na pôvod bude prijatý. Zatiaľ čo vzdelanec, ktorý sa prisťahuje do tej istej dediny, no nezájde niekedy do miestnej krčmy, svojím správaním ukazuje, že žije inak. Takému bude trvať oveľa viac dokiaľ bude prijatý, aj keby bol akokoľvek múdry.
Myslím, že tento rozpor je spôsobený tým, že u nás sa ľudia najviac boja ľudí z iných kultúr, ktorí nám nie sú podobní. Ak sa k nám budú sťahovať Afričania, ktorí žijú rovnako ako my, žiaden problém nebude. A ktoré krajiny by vyvolávali zdesenie?
Zdesenie, rovnako ako všade vo svete, vyvoláva predstava invázie chudobných. Bez ohľadu na to, z akej krajiny by prišli. No a možno aj prisťahovalci z moslimských krajín, ale to až dnes, keď sme posadnutí paranojou z islamu.

Spolu s automobilkami k nám prichádzajú napríklad kórejskí manažéri a nevyvoláva to žiadne väčšie problémy. Dalo by sa povedať, že máme radi iba dobre situovaných prisťahovalcov?
Ale len dokiaľ sa nám nepletú do politiky a do riadenia spoločnosti. Aj časť židov bola v určitom období medzi bohatšími v spoločnosti a práve ich inakosť sa stala jednou z príčin vytvárania teórii o sprisahaní, snahách nás ovládnuť a podobne.
Zapochyboval by som o tom, či máme radi bohatších prisťahovalcov, alebo skôr ich bohatstvo, o ktorom veríme, že z neho odpadne aj v náš prospech. Je to ako s turistami, máme ich radi len dokiaľ míňajú peniaze a živia nás. Kvôli chudobným stopárom s batohmi na ramenách a povaľujúcich sa v parkoch tabuľky a informačné materiály v angličtine nerobíme. Ale to by som nepovažoval za problém len našej spoločnosti, ale každej ktorá nevie ako vyriešiť svoje základné ekonomické problémy. Ani v Tibete neprijímajú čínskych prisťahovalcov s nadšením, každý nový prisťahovalec zasahuje do základných ekonomických vzťahov v existujúcej spoločnosti.

IGNORANCIA AKO SVETOVÝ NÁZOR



Naše krajiny sú známe xenofóbiou, hoci by to v regióne strednej Európy malo byť inak - celá naša história je jedným veľkým miešaním národov. Dá sa naša uzavretosť zdôvodniť iba tým, že normálny vývoj na pol storočia zablokoval komunizmus?
Nerád by som označoval nejaký národ ako xenofóbny, obzvlášť nie malé národy, ktoré nemôžu vytvárať exkluzivistické ideológie nadradených kultúr. Dokonca si myslím, že aj xenofóbnych prejavov jednotlivcov je v Čechách alebo na Slovensku menej ako v niektorých západoeurópskych krajinách. Xenofóbia je nenávisť voči inakosti, voči cudziemu. U nás ide skôr o nedôveru a strach.
Treba však povedať, že práve zo strachu vyviera xenofóbia. Myslím, že sme zostali v predindustriálnom období, teda v kultúre spred nástupu komunizmu. Aj vo vzťahoch k iným kultúrnym skupinám. Vieme o nich, vysmievame sa z nich, ale tolerujeme ich, dokiaľ nám nie sú konkurentmi. Tolerujem ich však s veľkým odstupom, je to skôr ignorancia. Nepriepustná ignorancia, lebo záujem o inú kultúru by mohol znamenať stratu viery v správnosť tej našej.

Ako to konkrétne vyzerá?
Takto napríklad na Slovensku koexistujú rôzne skupiny, ktoré v podstate neboli v otvorenom konflikte. V tom sme svojím spôsobom unikátni. Konfliktom sa vyhýbame ignorovaním sa. Práve komunizmus urobil pokus rozbiť toto mnohokultúrne miesenie, keď na základe členstva v strane chcel odstrániť rozdielne prostredia, odkiaľ ľudia pochádzali. Počas socializmu sa stratila tradične dôležitá hranica medzi katolíkmi a evanjelikmi alebo kalvínmi. Tieto rozdiely sa stali záležitosťou akoby len voľného času, súkromia.
Aj národnosť, hoci oficiálne propagovaná bola skôr záležitosťou folklóru, prestávala byť faktorom úspechu alebo neúspechu. V tomto ohľade práve rozpad univerzalistického socialistického systému otvoril priestor k rozdrobeniu spoločnosti na archaické zoskupenia. Takto sme sa vrátili k tradičnému a zjednodušenému rozlišovaniu toho, kto je náš, a teda komu môžeme dôverovať a kto nie je náš, a teda je lepšie ho ignorovať.

Prečo sme tak kultúrne uzavretí?
Súvisí to s tým, že pri kontakte s inými kultúrami zostávame na úrovni pozorovateľov. Nie sme spolutvorcami širšej kultúry, v podstate máme strach iné kultúry obohatiť. Nevieme ako alebo sa bojíme, že naša kultúra je podradná. Vidieť to na vzdelanej vrstve ľudí zo Slovenska, ktorá aj v zahraničí je dobrá pri prijímaní dominantnej kultúry, no nerozvíja vlastnú s ktorou prichádza, prípadne sa zastaví na ritualizácii tej kultúry, ktorú opustil.
V podstate sa bojíme sa pomiešať. Buď sa uzatvárame, alebo rozplynieme vo väčšej kultúre. Nemáme rozvinutú tradíciu žiť na hrane, balansovať. Možno aj preto, že je u nás tak málo rozvinutá tradícia akrobacie.

Dosť silný rasizmus sa u mnohých našincov prejavuje aj po niekoľkých rokoch strávených v Británii, niekedy sa tunajším pobytom ešte aj prehĺbi. Je to choroba, z ktorej sa nedá vyliečiť?
No vysvetlenie môže byť práve v tom, čo som už naznačil. Bojíme sa ukázať náš spôsob života ako dôstojný a hodný žitia, hanbíme sa. Ale to nás učia už od detstva hanbiť sa za ľudské slabosti. A kultúra je spôsob akým môže človek prežívať svoje slabosti bez toho aby sa musel hanbiť.
Niekto sa rád hrá, ale dospelému chlapovi sa nehodí aby sa hral. Iba ak na futbale. A podobne. Nemáme tradíciu povzbudzovania sa, ocenenia toho, ak niekto niečo dobre urobí. Človek, ktorý sa cíti nedocenený, nevie oceniť druhého. Nevie ho prijať. Človek, ktorý má pocity zlyhania, hľadá príčiny zlyhania aj v druhých. Človek, ktorý si neváži sám seba, neváži si ani druhých. Jednoducho nie sme vedení k tomu, aby sme si vážili seba samých.

Teda malá šanca na zmenu?
Aj keď je to v dospelom veku ťažké, je to stále zmeniteľné. Ak sa takto doráňaná bytosť dostane do prostredia, kde bude prijatá bez výhrad, teda nezištne, bez nároku si pozornosť zaslúžiť. Pre mnohých je v tomto vycestovanie vyslobodením sa z vlastných problémov. Ak však človek nenatrafí na prívetivé prostredie, doráňanosť môže vyvolať ešte silnejšie protireakcie, ba až nenávisť. Jediným východiskom je tráviť spoločne s ľuďmi z rôznych kultúr a rás spoločný voľný čas, spoločne niečo robiť. Práve pri spoločnej hre a tvorbe človek môže objaviť toho druhého a jedinečnosť jeho kultúry. A stane sa tolerantný napríklad aj k tomu, ak si niekto počas rozhovoru neustále odpľúva.

Dnes na Západe mnohí kritizujú multikulturalizmus, najmä po útokoch rôznych teroristických skupín. Ako to vyzerá u nás?
V mene multikulturalizmu sú budované múzeá tradičných kultúr, podporovaný je tradičný folklór, čoho odvrátenou stranou je, že ak chcem byť prijatý spoločnosťou, budem prijatý len ako príslušník nejakej exotickej skupiny, chodiacej v krojoch a jediacich nejaké na pohľad odpudzujúce jedlá. Takto na Slovensku vzniká niečo, čo sa dá označiť ako profesionalizácia identity. Máme profesionálnych Rómov, profesionálnych Maďarov, profesionálnych Rusínov a asi aj profesionálnych černochov. Svoje individuálne uznanie, podobne ako aj možnosti študovať a podieľať sa na tvorbe kultúry, môžu získať len ako nositelia skupinovej identity. Tým sú vlastne diskriminovaní iní členovia tej istej komunity, ktorí takéto divadielko odmietajú hrať.

Medzi novými prisťahovalcami v Británii sa s mimoriadnou radosťou nadáva na Poliakov, už len preto, že ich tu je tak veľa a dosť si navzájom pomáhajú. Pripomína to mindrák muža s malým penisom, existuje nejaká rada ako sa tohto komplexu zbaviť?
Rada je pomerne jednoduchá, komplex si treba kompenzovať, v tomto prípade to znamená vytvárať združenia, spolky a vydávať vlastné noviny. Organizovať si spoločne aspoň príležitostne oslavy, slávnosti, spoločné zábavy. Neutekať od človeka len preto, že je ´len´ Slovák či Čech. Vytvoriť si povedomie o tom, kto vlastne sme. Znie to možno kazateľsky, ale pre nikoho z vysťahovalcov nie je z dlhodobého hľadiska a aj z hľadiska osobnej integrity a sebavedomia dobré, ak sa bude snažiť vyhýbať sa ľuďom s rovnakým rodným jazykom. No rovnako nie je dobré, ak sa v cudzej krajine niekto zafixuje len na svojich rodákov, ak sa sám utiahne do takéhoto etnického geta. Takýto ľudia z uzavretých prostredí sú najľahšie obete podvodníkov a špekulantov, ktorí zarábajú na neznalosti (jazyka, pravidiel alebo prostredia) svojich rodákov.

O RÓMSKEJ OTÁZKE



Jedna bývalá kolegyňa mi povedala, že by jej Rómovia nevadili, keby boli všetci vzdelaní, čistí a pracovali. Ako inak sa ešte maskuje rasizmus?
Ako som už spomínal, nie len Slováci alebo Češi, ale aj v iných kultúrach rozšírené, že nám vadia ľudia, ktorí sa veľmi odlišujú od našich štandardov a našich zvyklostí. Najmä ak ich máme mať za susedov alebo spolupracovníkov. Nejde pritom len o rasizmus, vadia nám aj ľudia ktorí chodia otrhaní a smrdia a nemajú znaky inej rasy. Farba pokožky je len symbolom niečoho, s čím si istú skupinu spájame. U nás si takmer automaticky s tmavšou pokožkou predstavíme chudobu a nevzdelanosť Rómov, v západnej Európe skôr moslimov alebo Indov.
No ale ako ešte sa maskuje, že niekým pohŕdame? Odsadneme si od takého človeka v autobuse, v reštaurácii si budeme úmyselne hľadať miesto čo najďalej od takýchto ľudí. Budeme sa snažiť učiť ho, či skôr poúčať ho, podobne ako dieťa, čo je dobré a čo zlé, čo je pekné a čo by mal robiť aby bol v živote úspešný. Skrytých alebo nenápadných foriem je v každej spoločnosti veľké množstvo.
Mnoho Rómov si po príchode do Británie pochvaľovalo, že sa na nich na ulici konečne niekto aj usmeje. Doceňujú sa takéto životné ´detaily´ pri výskumoch rómskej otázky, alebo sa stále všetko sústreďuje na ich ekonomickú situáciu?
Pri niektorých výskumoch náboženského života Rómov na Slovensku sa ukázalo, ako je pre nich dôležité, aby boli prijatí ako normálni ľudia, bez predsudkov. Nie len pri pokusoch o vysťahovanie sa do Anglicka, Kanady alebo Dánska, ale aj pri stretnutiach s Jehovovými svedkami, alebo misionármi rôznych charizmatických alebo adventistických kresťanských skupín oceňovali Rómovia práve toto prijatie zo strany ´bielych´.
Oslovení Rómovia veľmi oceňujú, že veriaci týchto malých cirkví nemajú problém si s nimi podať ruku, oslovovať ho pán, pani, slečna a podobne. Sú to detaily, ale stále sa ukazuje, že práve prijatie cez vyjadrenie pozitívnych emócii je veľmi účinným spôsobom pri vytváraní ich pocitu dôstojnosti ale aj zodpovednosti za tých, ktorí im ponúkajú takéto blahodarné pocity uznania. Hoci len v podobe príjemného úsmevu alebo poďakovania.

Donedávna panovala predstava, že slovenskí Rómovia žijú v getách, zatiaľ čo českí sú už integrovaní v spoločnosti. Ako však zistili sociológovia, aj v Česku existuje vyše 300 get. Bolo to až také prekvapujúce?
Na Slovensku nežije veľa Rómov v getách. Geto je samostatné spoločenstvo vo vnútri väčšieho sídla, predovšetkým mesta. Na Slovensku sa hovorí o Rómskych osadách, väčšina z nich je izolovaných a vzdialených od samotnej obce. V Čechách sa však problémy kumulujú vo vnútri niektorých miest, teda problém je viditeľný a zasahuje aj okolité štvrte. V meste sú vylúčení Rómovia vystavení iným problémom ale aj iným možnostiam ich riešenia ako vidiecki Rómovia v osadách na Slovensku.

Slovenskí aj českí rasisti sa tešili, že po máji 2004 všetci Rómovia odídu na Západ. Deje sa niečo také?
Tí, ktorí majú najväčšie problémy, neodchádzali ani predtým a neodchádzajú ani teraz. Jednoducho na to nemajú ani znalosti ani peniaze. Niekto musí totiž vysťahovanie zorganizovať, nájsť miesto kam by sa mohli vysťahovať. Problémom je aj tradícia sťahovať sa v skupinách, prinajmenšom ako partia chlapov idúcich za prácou alebo celých rodín. Väčšina Rómov žijúcich v getách na to ani pri najlepšej vôli nemajú prostriedky. Azylová turistika bola fenomén spojený s pomerne úzkou vrstvou Rómov, ktorí však nie sú tí najchudobnejší. Tým ale pokračovanie v takýchto stratégiách zastavili západoeurópske krajiny, ktoré obmedzili azylovú politiku a podmienky prešetrovania pridelenia podpory počas vyšetrovania oprávnenosti žiadosti o azyl.

Roky pred rozšírením Európskej únie nás v Británii preslávili predovšetkým Rómovia žiadajúci o azyl. Pre Česko aj Slovensko to bola medzinárodná hanba, zmenilo to nejako ich vládnu politiku?
Špekulantské vysťahovalectvo nielenže urobilo našim krajinám medzinárodnú hanbu, ale zároveň bolo vďačnou zámienkou na obmedzenie rôznych typov sociálnych dávok a podpôr. Ako pri všetkých kolektívnych trestoch a pomstách, dôsledky znášajú práve tí najslabší a najnevinnejší. Najmä na Slovensku to padlo veľmi vhod pri zdôvodňovaní reforiem, ktoré vo svojich dôsledkoch vylučujú najchudobnejších z možnosti podieľať sa na živote spoločnosti. Ide o nepotrebných ľudí, ktorých existencia nie je pre mocných zisková. Je to presne v duchu likvidovania verejných služieb, keď aj pri diskusiách o raste cien cestovného v MHD ako argument slúži existencia čiernych pasažierov. Neprijímajú sa prísnejšie alebo nové tresty pre porušiteľov pravidiel, ale radšej sa ruší verejná doprava alebo jej časti.

Ján Gregor


MIROSLAV TÍŽIK (1973) : sociológ. Zameriava sa na oblasť sociológie náboženstva, súčasné sociologické teórie a prípadovým štúdiám komunít. Prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a externe na Vysokej škole výtvarných umení. Ako veľa ľudí v súčasnosti, aj on často trpí samotou.





Diskuze



 

 

Copyright © 2006, Echomagazin, všechna práva vyhrazena  





Irsko Aktuálně - Největší české stránky o Irsku.
hostováno na: webhosting 1990.cz