|
www.londyn.cz - ubytování v Londýně již od £50 na týden |
PRÍBEH: O plesnivom prádle a lúpežných prepadnutiach07.07.2006 - Londýn sa pýši mnohými práčovňami a v jednej z nich rok pracovala aj ja. Niektoré sú také obyčajné, iné sú spojené so službou čistenia odevov alebo ich opravami a úpravami, a iné poskytujú dokonca službu žehlenia prevažne pánskych košieľ. Moja práčovňa bola multifunkčná a zahŕňala v sebe všetky spomínané kategórie. Keďže vykonávať všetky funkcie naraz by bolo pre mňa náročné, mojou pracovnou náplňou bolo len pranie a žehlenie a medzi čistiarňou, opravami odevov a zákazníkmi som bola iba prostredníkom. Nepríjemným spestrením môjho pracovného dňa boli občas mladí anglickí chuligáni, ktorí chodili do práčovne, keď si potrebovali prilepšiť svoje vreckové. Bohužiaľ sme nemali registračnú pokladnicu, takže krabičky s bankovkami sa dali ľahko vypátrať. Situácia sa vždy opakovala. Prišla hŕstka nahnevaných tínedžerov, zobrala si pár desiatok libier, potom prišla polícia a urobila záznam. Zlodeji boli príliš mladí na to, aby ich mohli potrestať a rodičia sa do voľnočasových aktivít svojich detí veľmi nestarali, a tak som mala mladých zúrivcov na krku pravidelne asi každý mesiac. V podstate som ale mala šťastie. O niečo horšie dopadla moja kolegyňa, ktorú zlodej v sobotu večer zavrel na záchode a našiel ju tam až zákazník v pondelok ráno. Ako by povedal Angličan, shit happens. A nielen v obraznej forme. Nepríjemné bolo hlavne zaobchádzanie s prádlom, ktoré sa vyznačovalo silným zápachom. Niektoré zaváňalo len nevinným potom, o niečo horšie boli detské výlučky, ale najhoršie prádlo, ktoré som kedy prala, bolo plesnivé. Patrilo staršiemu mužovi, ktorý nebol celkom sebestačný, a tak s o neho staral syn. Ten však túto úlohu úplne nezvládal a prádlo, ktoré mi raz doniesol, bolo skutočne zelené a neskutočne páchlo. Podľa hesla “zákazník náš pán“ som so sebazaprením “tú vec“ dala do práčky. Po jej opratí som mala šancu dozvedieť sa, čo sa stane s plesňou keď sa dá do sušičky. Teraz už viem, že pleseň na oblečení pri vysokej teplote zhorí, teda z odevu ostanú len deravé franforce. V práčovni sa ale stávali nielen vyslovene nepríjemné, ale aj tragikomické príhody. Spomínam si na jeden párik s deťmi, ktorý našu práčovňu navštevoval pravidelne každý týždeň. Na prvý pohľad vlastne vyzerali ako mamička a traja synovia, neskôr som ale zistila, že ten najstarší neoslovuje spomínanú pani „you bitch“ pretože by si nevážil svojich rodičov, ale oslovoval ju tak, pretože si nevážil svoju priateľku, s ktorou čakal dieťa. On mal 17 a ona 35 a v práčovni vždy narobili kopec kriku. Jeden deň však kričali výnimočne hlasno. Omylom vo svojom prádle nechali aj zelenú plastikovú hračku, ktorá sa v sušičke podobne ako spomínaná pleseň roztopila. Vyzeralo to tak, že na všetkých veciach mali odrazu zelené bodky a mohli ich vyhodiť. Bolo mi ich ľúto, ale po tomto incidente som mala od nich aspoň na pár týždňov pokoj. Príjemným spestrením mojej práce boli babičky, ktoré mi nosili ženské časopisy a zaľúbené romány, poštár mi vždy priniesol nejaké ovocie, cukrár zákusky, šéf pizzu a jedna pani kolu a chipsy, čo vedelo vzhľadom na výšku môjho sprepitného potešiť. Po čase sme všetci boli skoro ako jedna veľká podivná rodina, na ktorú budem rada spomínať. Na zlodejov a plesnivé prádlo snáď čo najskôr zabudnem... Zuznana ![]() ![]() ![]() Diskuze
|
Copyright © 2006, Echomagazin, všechna práva vyhrazena










