www.londyn.cz - ubytování v Londýně již od £50 na týden
www.go-manchester.cz - ubytování v Manchesteru již od £42 na týden
www.go-leeds.cz - ubytování v Leeds již od £40 na týden
www.bohemiaworld.co.uk - vaše jistota v Londýně

REPORTÁŽ: Žiť sa dá všade, aj v Bronxe

 

New York, to znie dobre. Keď som sa však krátko po prílete dozvedela, že budem učiť v Bronxe, nastal čas paniky, sĺz a bezmocnosti, lebo vybaviť pre nového učiteľa premiestnenie je takmer nemožné. A tak som začala na strednej škole učiť matematiku. Už som tam viac ako tri roky.

Dostala som sa do školy, ktorá má 4000 žiakov a 32 učiteľov matematiky. V septembri 2003 som začínala. Prvý krát som videla deti, ktoré budem učiť. Slovo deti je neprimerané, pretože neraz ide o dvojmetrových a metrák vážiacich černochov. Prvý deň som sa pri pohľade na sedem až desať detí v triede a všetkých čiernych nezmohla na nijaké improvizovanie. Postupne sa tie deti začali trúsiť a po dvoch týždňoch som ich mala skoro všetky, teda zhruba 25 až 29 v triedach prepadlíkov a 16 vo freshmen (prvý ročník strednej školy) triedach. Keďže tu prejde ročníkom 20 percent detí, tak učíme viac prepadlíkov ako tých, čo sú na danom kurze prvý krát. Samozrejme neskôr to bolo zo dňa na deň lepšie a lepšie, dosť často som ich prosila, aby ma opravovali v angličtine, tým som si ich trošku získala a zhruba po dvoch týždňoch mi už ani neprišlo, že som medzi nimi sama biela.

Bežný deň očami žiaka

Študent príde pred školu, postaví sa do radu a počka kým sa dostane ku skeneru a detektoru kovov, prejde svojou ID kartou cez snímač v počitači, dá si dole opasok, prejde detektorom, všetky ostatné veci idú cez skener, či sa tam nenachádza nejaká zbraň,nôž, ostrý predmet, bomba, mobil alebo niečo podobné.

Každý deň absolvuje osem hodín, všetky každý deň v tom istom poradí, teda tu je rozvrh len na jeden deň. Medzi hodinami sú trojminútové prestávky, len na presun do inej triedy, jedna z tých hodín je obed a jedna telocvik. Na WC sa chodí iba cez hodiny a na špeciálny preukaz, ktorý má každý učiteľ.

Na škole máme asi 50 policajtov, v prípade, že vidia nejaké dieťa cez hodinu na chodbe, legitimujú ho a keď spomínaný pas nemá, má veľký problém. V lepšom prípade ho dovedú do triedy v horšom sa koná disciplinárne konanie, volá sa rodičom atd. Ďalej máme tzv. deanov, čo sú učitelia s právomocami policajtov, teda môžu sa detí dotýkať (normálny učiteľ by bol stíhaný za obťažovanie).

Každé dieťa trávi každú hodinu s inými spolužiakmi, aby sa nevytvárali gangy, ktorých je tu nespočetné množstvo podľa toho, ku akej menšine kto patrí, štvrti, kde býva alebo len tak aký štýl hudby či kultúry uznáva . Na škole máme aj väzenie, jasličky pre deti našich detí a mnoho ďalších vecí, čo som si myslela, že existujú len vo filmoch.

Do tohoto mementu som ani ja nerozumela, prečo to nemôže fungovať ako u nás, ale prešli prvé štyri dni a bola som svedkom brutálne bitky , v ktorej bolo približne 50 zúčastnených. Keď sa nejaká bitka zomelie, v tú ranu je na škole strašný chaos, deti vybiehajú z tried, každý gang pomáha tomu svojmu, tečie krv, vytrhané vlasy, dotrhané šaty, dokopané telá ležia na zemi. Prichádza rádovo pätnásť policajtov a všetko sa čistí, deti odchádzajú v putách do väzenia, v horšom prípade v bezvedomí do nemocnice a celá škola je hore nohami.

Takže po veľmi krátkom čase som prišla na to, že to nie je a ani nebude o matematike, ale o tom ako prežiť spoločne každý deň 45 minút. Pomaličky som sa začala vnárať do životov študentov a z časti som ich pochopila a všetky moje deti veľmi ľúbim. Teda sú to deti, ktoré majú päť až sedem súrodencov, o ktoré sa musia starať, niektoré deti majú rodičov narkomanov, alkoholikov a rovno zo školy idú do roboty. Niektoré dievčatá majú v 15 či 17 rokoch svoje vlastné deti, majú strašné psychické problémy, cmulajú si celé prsty niekedy aj dva az tri naraz, spia na hodine, prípadne sa musia prechádzať po triede ako náhle sa ich pokúsim nejakým spôsobom usadiť, začnú neuveriteľne vrieskať, hádzať stoličky, knihy a nakoniec aj tak ujdú z triedy.

Scenár zo zlého filmu

Chceli by ste vymenit svoje detstvo za detstvo v Bronxe? Narodíte sa v nemocnici, kde vaša maminka zostane dva dni. Platenie poistného je tu dobrovolné a vaša maminka neplatila mesačne šesto dolárov za poistné. Tak je krásne, že vašej maminke dovolili za peniaze mesta porodiť v nemocnici a nie doma. Keď máte šesť tyždňov, vaša maminka musí do roboty, veď aj tak bola mesiac a pol doma a nikto jej nedal za to ani dolar, tak finančne vyčerpaná vás, šesťtyždňové bábätko zanesie do detského centra.

V detskom centre trávite rádovo od ôsmej ráno do šiestej večer každý deň, veď tu sa musí pracovať. Čiže maminku poznáte len tak zbežne, spomínate si len na unavenú mladú ženu, ktorá sa nikdy nevládala s vami hrať. Keď dosiahnete vek približne desať rokov máte troch mladších súrodencov a tak sa staráte, aspoň cez prázdniny, soboty a nedele, aby maminka nemusela platiť toľké peniaze na detské centrum. (Ocinka pravdepodobne nepoznáte alebo s nim aj tak nežijete.)

Vo veku štrnásť rokov začínate pracovať, lebo maminka tie šestnástky už nezvláda a kedže máte štrnásť rokov, už môžete podľa zákonov pracovať 28 hodín týždenne. A tak pracujete. Najčastejšou brigádou je McDonald, sedem dolárov na hodinu, iba o 25 centov viac ako je minimum. Stravujete sa na ulici, lebo variť neviete a maminka tiež nie, teda hamburgery, hranolky, hot dogy a podobné pochúťky sú vašimi raňajkami, obedom a večerou, teda obed dostanete zadarmo v škole, ale to sú tiež len hranolky a hamburgery.

Verejných ihrísk nie je dosť pre celú populáciu a samozrejme nemáte šesťdesiat dolárov na hodinu klavíra, tanečnej, či výtvarnej, to sú doménou bohatých ľudí, a tak ak náhodou nepracujete pozerate televíziu, hráte sa playstation alebo spíte. Ak je vonku pekné počasie a len tak by ste si chceli podebatovať s kamarátmi pred školou a sedieť na múriku, príde k vám do dvoch minút policajt a vyženie vás so slovami ´walk and talk´ Park sa vo vašom okolí s najvačšou pravdepodobnosťou nenachádza a autobus stojí štyri doláre, čiže ak aj nepracujete, nemáte na zábavu. Alebo pracujete a nemáte na zábavu čas.

Ako zo mňa urobili rasistku

Po prvom mesiaci rasy pre mňa prestali existovať, hlavne, keď som vo svojej triede mala len čiernych a čiernejších a potom ešte hnedých. No aj po dva a pol roku odovzdavania sa všetkým deťom, ktoré sú to ochotné prijať, sa mi stalo, že ma obvinili z rasizmu.

Prišla som do učiteľskej miestnosti, zase raz nahnevaná na systém, kde za každú cenu musíme nútiť všetkých skončiť strednú školu. Prečo musím tie chúdence trápiť ešte stále s matematikou, keď ju tak strašne neznášajú? A keďže sa v miestnosti nachádzala jedna Španielka a jedna Talianka, začala som diskusiu, prečo tento system nevytvorí niečo ako učňovské školy, kde by sa tie deti venovali niečomu, čo môžu v živote naozaj využiť .

Začala som hovoriť o tom, ako to funguje na Slovensku, tu sa však do debaty zapojil jeden afroameričan, dovtedy som ho považovala za veselého človeka, stále spievajúceho nejaké hity. Že to tu už bolo 300 rokov, keď vy bieli ste nás sem priviezli ako otrokov a každému novorodeniatku bolo jasné, že bude ťažko manuálne robiť do smrti atď. Namietla som, že nie každý môže byť prezident a spoločnosť potrebuje všetkých ľudí a najmä remeslá ako klampiar, stavbár, vodoinštalatér, elektrikár, či kaderník sú neporovnateľne lepšie platené pozície ako učiteľ. Odvetil, že nie všetko je o ekonomickej stránke, že každý chce mať syna, či dcéru právnika a preto musíme dať každému šancu.

Pokračovala som v diskusii, že je zrejmé, keď učim niekoho, kto uz štyri krát prepadol prvý ročník matematiky bude ťažko matematikom s diplomom, ale zato stále môže byť dobrý v niečom inom, som si vypočula 15 minutový mológ o otrokárstve, otrokoch a spoločnosti. Keďže to bol učiteľ histórie, kde čo som sa dozvedela, ale do jeho monológu sa nedalo vstúpiť. Hovoril o tom, že ako dobre, že sa proti tomu vzbúrili a každý má rovnaké šance a že ľudia už nie sú ochotní robiť to, čo kedysi. Nasledovala výmena názorov o otrokárstve a socializme, čo som už napokon nezvládla a musela som odísť.

O svojom zážitku som sa zmienila aj jednej sekretárke, ktorá je pôvodom talianka. Tá mi povedala, že to majú v kancelárií na dennom poriadku. Pracuje tam aj jedna čierna sekretárka, ktorej ak sa niečo vytkne, že to preto, že je čierna. Nazvala by som to ´psychickým vydieraním´. Nerobia to však všetci, napríklad moja nadriadená je černoška z Jamajky a priala by som každému mať takú šéfku.

Príbehy ako z iného sveta

Rodičovské združenie sa koná v Bronxe vždy v októbri a apríli. Keďže tu neexistujú triedy a triedny učitel, funguje to trošku inak ako u nás. Každý rodič chodí z miestnosti do miestnosti a navštevuje učiteľov svojich deťúreniec spolu s ďeťmi. Škoda, že tých rodičov príde asi tak 15 až 20 percent, záleží od počasia (myslím to doslovne, ak prši nepríde takmer nikto) a samozrejme rodičia ´podarených´ detičiek sa neukážu, čest výnimkám. A tak som zažila nieco takéto: Prichádza otec bez syna, akonáhle sa predstavíme a identifikujem, o kom mám rozprávať, otec začne svoj príbeh. ´Syna som už sedem dní nevidel, vraj je členom gangu ´Blood´ a neviem čo mám robiť.´ O gangu Blood som veľa nepočula, tak sa pýtam, že čo by tam mal jeho syn robiť. Vraj bijú sa s inými gangami, predávajú drogy a ak chceš v gangu zostať musíš sa podrobiť napr. odlúčeniu od rodičov na sedem a viac dní, zbiť, koho treba zbiť a ak sa rozhodneš s gangom prestat dobiju ťa takmer nasmrť (odtrhnuté obličky, či rozkopané prirodzenie nie je nič výnimočné). Ocovi tečú slzy a ja naozaj netuším ako pomôcť, tak mu apsoň podávam číslo na psychológa a sociálneho pracovníka. Myslím, že hovoriť o prospechu v škole by aj tak nemalo zmysel.

Tento rok som dostala okrem normálnych tried aj triedu s označením MAR, čo znamená matematika prvý semester prepadlíci. Po šiestich týždňoch učenia v mojej MAR som ju premenovala na Story triedu, keďže tá trieda mi každý deň vyrozpráva viac zážitkov a dozviem sa viac ako v dennej tlači. Hlavnou časťou zoznamu, na ktorom je devätnásť mien, tvoria študenti navštevujúci strednú školu tri roky a stále chodia do kurzu A, čo znamená prvý polrok na strednej škole. Majú rôzne plány, Joshu nepotrebuje skončiť strednú školu, lebo bude drogovým dealerom ako jeho mama a Rosa chce byť zase prostitútkou a mať každý deň iného chlapa.

Nie všetky prípady sú beznádejné, ako príklad môžem uviesť príbeh Stephani. V našom prvom intenzívnejšom rozhovore som jej vyčítala veľa vymeškaných hodín a ich dopad na jej vedomosti ako aj na hodnotenie a s tým súvisiace nezískanie stredoškolského diplomu spolu s rovesníkmi. A tak som si vypočula zaujímavý názor, že ona strednú školu nepotrebuje, veď ani Paris Hilton ju nedokončila a aká je úspešná. Nedalo mi nezareagovať, že keďže ani ona a ani ja nie sme Paris Hilton asi tu strednú školu potrebujeme.

Základná definícia, ktorá mi utkvela v pamäti znie: Celebrita je človek, ktorý sa pozná s inými celebritami, má ich telefónne čísla a fotí sa s nimi. A keďže ona chodí na rôzne recepcie, stretáva sa s celebritami na koncertoch z toho vyplýva, že ona už celebritou je. Svoje výroky doložila aj albumom, plnom jej fotografií s rôznymi ľuďmi. Netreba byť odborníkom, rozoznať fotomontáže. Takže sme ju ´nechali v tom´ a pokračovali hodinou.

Ďalší týždeň prišla Stephanie s novým problémom, že ju vyhodili z roboty (McDonaldu), že ako si ide hľadať novú robotu, veď peniaze predsa potrebuje. A popritom nezabudla opísať hrozné podmienky v akých pracovala, pracovnú dobu a hrozný kolektív. Do toho svoj monológ uzavrela, že poďme na matiku, že ona predsa musí dokončiť školu. Tu som mala priestor na moju novú stratégiu, že veď matiku sa nemusí učiť a príklady nemusí počítať, aby to nechala tak. Jej prekvapenie v očiach hovorilo za všetko. Na to som dodala, že veď stredná škola nie je podstatná, ani Paris Hilton ju nemá a keďže si vie zarobiť peniaze v McDonalde, načo by si hľadala inú, zložitejšiu robotu. Stephanie sklopila zrak, tichým hlasom skonštatovala, že ona nie je Paris Hilton, že nie je žiadna celebrita a v McDonalde nechce robiť celý život, že by si nezarobila ani na svoje nechty a nákupy, nie to ešte na živobytie. Vďaka McDonald, že si.

Epilóg

Človek má tendenciu zovšeobecňovať, a tak podľa mienky mnohých ľudí v školách v Bronxe učíme kriminálnikov, čierne huby, ktoré nezliezli ešte zo stromov, odpad spoločnosti a podobne. Bohužiaľ alebo vďakabohu sa tu vzdeláva veľké množstvo detí, ktoré nezapadajú do scenára. A my im často neveríme len preto, lebo sú zo spoločnosti už ´označených´ a jednoducho im nedáme šancu. Mám však aj niekoľko dobrých skúseností a nie všetky deti si vyberú kariéru tínedžerských matiek či drogových dílerov. Aj v Bronxe máte šancu na lepšiu budúcnosť, hoci je v porovnaní s inými miestami omnoho menšia. Musíte mať trochu šťastie, aby vás aspoň trochu bavila škola, aby ste pochádzali z aspoň trochu menej rozvrátenej rodiny a aby si vás ako svoju obeť nevyhliadol žiaden gang. V tom prípade je vaša šanca na prežitie vyššia. Aspoň trochu.

Elena Rodriguez




Diskuze

Trosku neskor (datum: 30/03/2007, 06:14)
Zdravim vsetkych, ja som sa k tejto diskuzii dostala az teraz, ale vsetkym koho ten clanok zaujal by som odporucila pohrabat sa trochu na nete a precitat si ostatne autorkine blogy. Je tam aj niekolko matematickych pribehov, pre tych ktorym toto chyba. Myslim ze to stoji za to, hlavne ked som doteraz vo svojom zivote presla tromi urovnami studia na slovensku a prave zacinam dalsie tu v Londyne. Mat ucitela ako je pani Elena stoji za to, udrzat pozornost deti ktorych predmet nezaujima a ani nikdy nebude je urcite mimoriadne narocne a nedokaze to kazdy. Prinutit teenagera ucit sa je nemozne ak mu ucitel nedokaze rozumne podat vyznam toho co mu to prinesie. a pre autorku: paci sa mi ze napriek tomu v akej atmosfere zijete ste nestratili vieru v ludi.../ pribeh Richarda a laptopu. Budem sa tesit na dalsie vase blogy
 Autor: Katarinka



Reakcia na viacero reakcii (datum: 14/02/2007, 10:57)
Dobry den vsetci diskutujuci. Chcela by som len doplnit chybajucu informaciu. Toto je moj stvrty rok v skolskom systeme v Bronxe a od prveho dna som si pisala pribehy, ktore boli neobvykle a tak sa ich za skoro 4 roky zozbieralo 30. Po diskusii s redaktorom Echo magazinu sme potom vybrali asi 6 tych pribehov a vlozili sme to do jedneho clanku. Preto moze mat citatel pocit, ze sa to odohrala za kratky cas napr. jeden tyzden. Ja travim s mojimi studentami na hodine matematiky kazdy den 99 minut, verim, ze sa to neda provnat s nasimi 3 az 4 vyucovacimi hodinami do tyzdna. Takze preto je tam aj vacsi priestor na ine debaty. Tiez som spoznala vela zivotnych pribehov mojich studentov na mimoskolskych aktivitach. A to, ci je to zvelicene necham na kazdom z vas, ved obhajovat sa, ze si nevymyslam by bolo predsa pod uroven kazdeho autora akehokolvek clanku. Na zaver chcem podotknut, ze presli mojimi rukami aj deti, ktore maturovali vo veku 15 rokov, lebo kreditny system im to umoznil. Cize vsade sa najdu inteligentny ludia. A s tou demokraciou chodenia do skoly, to nie je az ake jednoduche, tu je povinna skolska dochadzka 12 rokov a ak sa dieta neukaze v skole aspon raz do mesiaca, posuva sa to na socialny urad na dohlad pre povinnosti rodicov zastavajuci prava dietata. Cize tie deti, ktore som opisala sa rozhodne neukazuju v skole kazdy den a urcite nie na 8 hodin. Na zaver vam dakujem za diskusiu, velmi ma obohatila, mala by som si zrejme zaznamenavat viac pozitivnych pribehov. Dakujem. Elena
 Autor: Elena Rodriguez



Echomagazin (datum: 13/02/2007, 20:08)
Možem všetkých ubezpečiť, že autorka študentov zároveň stíha učiť matematiku, snáď však vštci uznáte, že popis vyučovania tohto predmetu by nebol pre žiadne médium s výnimkou Učiteľských novín zaujímavý, takže sa v texte píše o niečom inom. Autorka na škole v Bronxe pracuje vyše troch rokov, čo je asi dostatočne dlhý čas, aby sa množstvo "nematematických" príbehov nakopilo. Dúfam že vačšina čiateľov ocení, že sme priniesli práve tie.
 Autor: editor



ještě pro Ivana (datum: 13/02/2007, 18:33)
Ivane, souhlasím s vámi. Neshoda možná vyplynula ze způsobu, jakým byl článek napsaný. Trefil jste to, já mám také pocit, že něco bylo zveličené. Podle mě by to mohla být otázka hodná pozornosti redaktorů Echomagazínu. Má přinášet jen objektivní fakta o životě a práci v UK a Irsku nebo odlehčené, čtivé a tematicky pestřejší články a spoléhat, že čtenář j soudný a dokáže odlišit informaci od zábavy? Nebo obojí a viditelně je zařadit do patřičných rubrik? Mě osobně je bližší druhá možnost, také to tak dělám. Zajímá mě váš názor.
 Autor: Jakub Skřebský



Pane Skrebsky (datum: 13/02/2007, 14:06)
ja chapu ze musite zduraznit, ze uz konecne delate profesi, kterou jste v Cesku vystudoval, ale srovnavat sev. Irsko, byt treba i jeho nejhorsi, nejchudsi a nejneprizpusobivejsi cast s jakoukoli skolou pro chude v New Yorku je opravdu znacne naivni. Tady se nabizi jedine otazka, proc to autorka clanku dela, protoze pud sebezachovy obvykle byva silnejsi, nezli sebesilnejsi altruisticke tendence, a malokdo chce pocitat s tim, ze mu nekdo vrazi nuz do ledvin, kdyz se otoci k tride zady. Clovek vystudovavsi matematiku na pajdaku chce ucit matematiku, to je prirozene, ale nekdy proste zivot jinak neda, v USA je tezke ziskat normalne placenou, legalni praci, cili autorka, pokud se vylozene nehodla nechat svatorecit, se tim musi prokousat. Vyborna zpoved, drzim palce aby se jednou k te matematice, nerkuli k vlastni rodine, uskalimi zivota probojovala. Jednou o tom rozhodne napiste knizku, jsou to silne, existencialni pribehy, s cim denne prichazite do styku.
 Autor: David/Irsko



Pre Jakuba (datum: 13/02/2007, 08:40)
Suhlasim s Vami, velmi sa mi pacila Vasa veta, ze ucitel sa ma okrem vzdelania starat i o bezpecnost a celostatny rozvoj studenta. V tom mate urcite pravdu. No po opatovnom precitani clanku pani Eleny nadobudam coraz vacsi pocit, ze jej hodiny stravene so studentami nie je vyucovanie matematiky, ale psychologicka poradna. Samozrejme, k studiu patria i problemy mladych ludi, ma ich kazdy, no na ich riesenie su tu v prvom rade rodicia a ked nie su schopni oni riesit problemy svojich deti, tak prichadzaju na rad psychologovia alebo ini odbornici. Taktiez studium, to je mnoho dalsich predmetov, ktore maju dost blizko k psychologii. Tak preco sa prave na matematike celu hodinu rozoberaju socialne problemy nizsich vrstiev? Pani Elena ma urcite so studentami len tie najlepsie umysly a aj ked to podla mojich slov mozno tak nevyzera, velmi jej drzim palce, aby sa jej darilo a zelam jej vsetko dobre. No i napriek tomu mam pocit, ze sa vo velkej miere venuje niecomu, na co su tu ini ludia a riesenie tychto problemov ide jednoznacne na ukor matematiky. Napada mi este dalsia vec, pani Elena popisuje spolocenske zlozenie triedy a tiez cast Bronx, akoby to bolo prevazne usadlisko drogovych dilerov, prostitutiek a mafie. No zamyslite sa nad tym, keby to tak naozaj malo byt, myslite, ze by si ti mladi nasli cestu 5 dni v tyzdni do skoly a sedeli by tam denne 8 hodin? Ved je predsa demokracia, nikto tie decka nenuti, ty tu musis chodit. Pochybujem, ze ak by ti mladi mali byt presvedceni, ze nemaju ziadnu buducnost a chcu sa venovat len kriminalite, ci prostitucii, tak by chodili do skoly. To urcite nie. Nechcem tym povedat, ze pani Elena klame, no mam pocit, akoby urcite skutocnosti vo svojom clanku poriadne zvelicovala. Dakujem Vam, ze som mohol vyjadrit svoj nazor, mozno s nim mnohi nebudete suhlasit, no ja si za nim jednoznacne stojim. Ivan, student, 22 rokov.
 Autor: Ivan



drzim palce (datum: 12/02/2007, 22:38)
tak to je naozaj sila. hodne stastia
 Autor: minca



Pro Ivana (datum: 12/02/2007, 22:14)
Ivane, děkuji za upřesnění. Máte pravdu, že bychom měli dělat jen svou práci. Nevím, jak je to v Bronxu, ale v Ulsteru (alespoň ve školách zřizovaných SELB) žádný učitel své pravomoce nepřekračuje. Učitelé i asistenti mají v popisu práce kromě svého předmětu i "bezpečnost, zdraví a celostní rozvoj osobnosti studenta". Zní to kostrbatě, ale v praxi je to přesně tak, jak popisuje Elena. Dokonce je to povinnost ze zákona. Každé podezření na domácí násilí, drogy, zbraně či jakýkoli společensky nebezpečný vliv se musí okamžitě vyšetřit, případně ohlásit úřadům. A když musíme něco takového řešit, raději si s tím studentem napřed popovídáme, než abychom na něj hned zavolali policajty.
 Autor: Jakub Skřebský



Pre Jakuba (datum: 12/02/2007, 19:32)
Dakujem za Vas nazor. Nie, ucitel nie som, aj ked, velmi si vazim ich povolanie. No i tak zastavam nazor, ze kazdy ma robit to, za co je plateny a robit to na sto percent. Pokial je niekto plateny za ucenie matematiky, tak ma ucit matematiku. Na problemy mladeze su tu psychologovia a ini odbornici, ti im maju pomahat, zasa, bola by chyba, keby psychologovia namiesto poradenstva davali hodiny matematiky, vsak? Co tym chcem povedat? Kazdy nech si robi to, za co je plateny a co ma v popise prace. Tiez velmi neverim, ze v Bronxe je to az take hrozne. To iba americke serialy vykreslili tuto stvrt za zivotne nebezpecnu. Ved i tam predsa musia zit normalni ludia. A pochybujem, ze do skoly chodia sami prepadlici. Urcite sa tam najdu i inteligentni ludia. Zijem v Londyne a tu je tiez viacero velmi nebezpecnych casti. Mozno prave ako Bronx, ibaze s tym rozdielom, ze nie su tak velmi medializovane. No neviem si predstavit, ze by v skolach napriklad v Hackney alebo vo Finsbury parku (udajne najnebezpecnejsie casti Londyna) kontrolovali ziakov s detektormi kovov. A este ma napada jedna vec, pokial by do skoly v Bronxe mali chodit sami drogovi dileri alebo prostitutky, myslite, ze by obetovali 5 dni v tyzdni 8 hodin na vzdelanie? To teda urcite nie. Som presvedceny, ze pani Elena to jednoznacne prehana a viacere informacie, ktore nam poskytla, nie su zalozene na pravde. Ale, to je iba moj nazor.
 Autor: Ivan



Re: Co to tu citam??? (datum: 12/02/2007, 16:13)
Ivane, ty jsi ucitel? Neni to tak jednoduche. Certifikat z matematiky je pro zivot dulezity, ale temhle studentum chybi neco mnohem podstatnejsiho: sebeucta, schopnost komunikace, ovladani emoci, proste zakladni socialni dovednosti. Delam podobnou praci v Severnim Irsku a vsichni mi kolegove se k tomu stavi podobne: kdyz pro studenty mame jen par hodin denne, snazime se predat jim co nejvic podstatneho. A sami studenti vedi, ze matika to zrovna neni.
 Autor: Jakub Skrebsky



Čo to tu čítam (za reakciu) (datum: 12/02/2007, 11:16)
No to je veľmi zjednodušená predstava, že ak niekto učí v takej oblasti ako je Bronx, môže pokojne odignorovať všetky problémy svojich žiakov a na sto percent sa venovať iba matematike. Takto to v živote nechodí, bohužiaľ a našťastie zároveň. Zo svojej skúsenosti viem, že učitelia čo sa venovali len a len svojmu predmetu mi dali najmenej. Nik nehovorí, že by ho mali zanedbávať, ale nemali by ani ignorovať svet okolo nich. To sa mi zdá nerobí ani autorka textu, držím jej palce.
 Autor: Albert



Co to tu citam??? (datum: 12/02/2007, 08:32)
Mila slecna (pani), myslim si, ze by ste sa mali viac venovat uceniu matematiky a nie skumat osudy kadejakych studentov (bez ohladu na rasu, narodnost a socialnu situaciu). Ked sa vam stale tlacia do hlavy ich rozmanite zivotne pribehy a oblbuju vas kadejakymi historkami, je jasne, ze na matematiku sa nedostava cas, tak nech sa potom nikto necuduje, ze takmer nikto neprejde do dalsieho rocnika...
 Autor: Ivan



bronx (datum: 12/02/2007, 00:22)
...uffff...pri cteni clanku mi spadla celist...hodne stesti!
 Autor: zeta





 

 

Copyright © 2006, Echomagazin, všechna práva vyhrazena  





Irsko Aktuálně - Největší české stránky o Irsku.
hostováno na: webhosting 1990.cz