www.londyn.cz - ubytování v Londýně jiľ od £50 na týden
www.go-manchester.cz - ubytování v Manchesteru jiľ od £42 na týden
www.go-leeds.cz - ubytování v Leeds jiľ od £40 na týden
www.bohemiaworld.co.uk - vaąe jistota v Londýně

Philippe Legrain: Imigranti nikomu neąkodia

O tom, čo novodobé s»ahovanie národov po rozšírení Európske únie pred troma rokmi znamenalo pre Britániu ako aj stredoeurópske ątáty, sa zhovárame s PHILIPPOM LEGRAINOM, autorom knihy s prekvapivo pozitívnym postojom voči imigrantom. 

Rozšírenie únie niektorí v Británii videli ako príleľitos» získa» novú pracovnú silu, iní zase straąili inváziou východoeurópskych divochov. Ako sa realita zhoduje s predpoveďami spred troch rokov?

Závisí to od toho, o ktorých predpovediach hovoríte. Vláda predpokladala, ľe imigrantov bude veľmi málo a v porovnaní s ich predpoveďami ich je oveµa viac. Odporcovia imigrácie zase tvrdili, že keď otvoríme hranice, vąetci µudia z týchto krajín s nízkymi mzdami prídu do Británie a bude to koniec britskej spoločnosti, tak ako ju poznáme: vysoká nezamestnanosť, zločinnosť všade naokolo. Samozrejme, ukázalo sa, že títo kritici sa mýlili. V prvom rade preto, že len malý zlomok ľudí zo štátov strednej a východnej Európy prišiel do Británie. Celkovo sa zaregistrovalo okolo 600 tisíc ľudí. Väčšina z nich sa už vrátila alebo sú z nich medzinárodní ´cezpoľní´, ktorí trávia časť roka v Británii a časť doma. Navyše táto migrácia bola mimoriadne prínosná. Títo ľudia robia prácu, ktorú Briti nechcú robiť alebo na ňu nemajú dostatočnú kvalifikáciu, napríklad v stavebníctve alebo ako inštalatéri. Británia v týchto oblastiach desaťročia pociťovala nedostatok pracovnej sily. Tretím aspektom je, že títo imigranti sa sťahujú do regiónov, odkiaľ sa Briti sťahujú preč. Príkladom sú Poliaci v Škótskej vysočine (Highlands). Celkovo teda imigranti udržiavajú nízku infláciu a robia ekonomiku flexibilnejšiu a umožnili predĺženie obdobia hospodárskeho rastu, z čoho má prospech každý obyvateľ Británie.   

Veľa ľudí, málo problémov

Imigrácia však nemá len ekonomickú stránku, ale spoločenskú a kultúrnu. Prisťahovalci totiž musia nažívať s domácimi a hoci sú to takisto Európania, isté rozdiely tam sú. Ako sa s tým Británia vyrovnala?

Všetci zamestnávatelia hovoria, že títo ľudia sú tvrdo pracujúci a vysoko kvalifikovaní, takže sú s nimi spokojní. Z kultúrneho hľadiska to, že sú belosi a kresťania odstránilo dva aspekty, ktoré mnohí odporcovia imigrácie nemajú radi: nie sú čierni ani moslimovia. Vo všeobecnosti k nim majú ľudia pozitívny postoj. Dokonca aj organizácia ako Migration Watch, ktorá vedie xenofóbnu, rasistickú, protiimigračnú kampaň, musela uznať, že táto imigrácia bola prospešná a tvrdí, že starosti im robí len počet prisťahovalcov. Neznamená to, že neexistujú problémy. Ak sa presťahuje niekoľko stotisíc ľudí, je jasné, že niektorí skončia ako bezdomovci alebo budú medzi nimi darebáci. Ak ľudia z jednotlivých prípadov spravia zovšeobecnenie, môžu dospieť k názoru, že všetci imigranti sú hrozní. Neexistujú však žiadne dôkazy, že by Východoeurópania mali negatívny spoločenský dosah.

V mnohých štátoch strednej a východnej Európy bola vysoká nezamestnanosť, takže pre ne to mohol odchod ľudí  znamenať istú úľavu. Na druhej strane však prišli o tisíce kvalifikovaných a vzdelaných ľudí. Čo teda pre ne znamenali všetky tieto zmeny?

Ak z krajiny s vysokou nezamestnanosťou odchádzajú nízko kvalifikovaní ľudia, štát má z toho úžitok. Ak krajina príde o kvalifikovaných pracovníkov alebo mladých ľudí, môže to vyvolať napätie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žiadna vláda nevlastní svojich občanov a tí majú právo emigrovať. Majú právo ísť za lepším životom. Ak by tento pohyb bol trvalý, tak sa môžu objaviť problémy. Nemyslím si však, že ide o trvalý jav, a to z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že čím viac ľudí odchádza, tým viac rastú v krajine mzdy. Môžeme to už pozorovať v niektorých oblastiach Poľska a to priláka µudí spä». Tým druhým je, že mnohí ľudia sem prichádzajú s cieľom zarobiť si, naučiť sa po anglicky a potom sa vráti», rozbehnú» vlastný biznis, kúpiť si dom, skrátka mať lepší život. Takto dočasný pohyb bude pre krajinu prospešný, pretože ľudia so sebou prinesú peniaze aj nové zručnosti.  

Východ sa bojí Východu

Keď britská vláda rozhodla, že Rumuni a Bulhari nebudú mať rovnaké práva ako občania štátov predchádzajúcej vlny rozšírenia únie. Aj na našich internetových fórach sa objavovali oslavné reakcie v zmysle: aspoň nám nebudú konkurovať a nebudú tlačiť platy dole. Zdá sa teda, že ani imigranti nie sú vždy až takí liberálni ako by sa mohlo zdať.

Imigranti v prvom rade nesúťažia s domácimi, ale navzájom. Ak ste Poliak alebo Čech, ktorý je už tu, tak môžete doplatiť na to, ak prídu viacerí Poliaci a Česi alebo aj Rumuni a Bulhari, takže budete chcieť za sebou zavrieť dvere. Na druhej strane ak sa pozriete na hospodárstvo ako celok a fakt, že nezamestnanosť je taká ako pred dvoma rokmi, tak je zjavné, že je stále dopyt po imigrantoch a mzdy rastú, takže tieto obavy sú neopodstatnené. Nemyslím si, že by prílev Rumunov a Bulharov uškodil Poliakom alebo Čechom, pretože stále je veľa miest, ktoré treba zaplniť. Navyše, imigranti nielen zapĺňajú pracovné miesta, ale ich aj vytvárajú. Po príchode Poliakov a Čechov vzniklo v Londýne množstvo obchodov pre tieto komunity, čím sa vytvorili ďalšie pracovné miesta. Kdekoľvek míňajú peniaze, vytvárajú nové pracovné príležitosti. Podobne, keď je tu množstvo poľských stavbárov, tak majú viac práce výrobcovia stavebných materiálov alebo dizajnéri interiérov. Aj pri oveľa väčšej miere imigrácie by ešte stále bolo dosť práce. Ak ľudia vyjadrujú takéto názory na Rumunov a Bulharov, tak je to poľutovaniahodné, pretože majú oveľa menej dôvodov na obavy ako si myslia.

Ak by státisíce Poliakov žijúcich v zahraničí volili doma, výsledok posledných volieb aj zloženie vlády mohli byť iné. Podobné je to aj v prípade Slovenska, Česka alebo Maďarska. Ako môže odchod veľkého množstva ľudí poznačiť politickú scénu v týchto krajinách?

Aj keď nepoznám detaily, predpokladám, že väčšina štátov umožňuje voliť zo zahraničia. Strany, ktoré by mohli mať prospech z takýchto voličov, by teda mali vyvinúť zvýšenú snahu presvedčiť ich, aby išli voliť. Ak toto právo nemajú, tak je to vážny problém, najmä keď ľudia, ktorí odišli, sú najdynamickejší a najliberálnejší. Moja mama je Estónka a môže voliť z Británie. Myslím, že to platí aj pre ostatných, ale možno sa mýlim.

Voliť môžu, ale príliš to nevyužívajú. Pri posledných voľbách bola ich účasť výrazne nižšia ako medzi voličmi doma.

Strany, ktoré na to doplatili, čiže tie, ktoré sú liberálne a v prospech podnikania, majú podnet, aby zaistili, že títo ľudia pôjdu voliť. Keďže tento pohyb je dočasný, keď sa títo ľudia vrátia, je menej pravdepodobné, že po skúsenosti so životom a prácou v zahraničí, budú voliť obmedzenecké, protekcionistické, nacionalistické strany. Je to teda dočasný fenomén. Ak by aj bol dlhodobejší, strany majú motiváciu zmeniť to. Nicolas Sarkozy prišiel do Londýna, aby sa snažil presvedčiť Francúzov, ktorí tu žijú, aby ho volili. Možno by jeho poľskí alebo českí kolegovia mali urobiť to isté.

Emigrácia doma dvíha platy

V niektorých regiónoch alebo odvetviach už chýbajú ľudia a tamojšie firmy hľadajú zamestnancov ďalej na východ, na Ukrajine alebo v Moldavsku. Krajiny emigrácie sa tak stávajú krajinami imigrácie. Niečo podobné zažili napríklad Írsko alebo Španielsko. Ako sú na to pripravené nové členské štáty únie?

Začnem ekonomickou stránkou. Jednou z hlavných výhod masovej emigrácie je, že dvíha platy v materskej krajine. Ak sa pozriete na rozvoj Írska alebo Švédska, jednou z hlavných príčin nárastu životnej úrovne bol odchod nadbytočnej pracovnej sily do Ameriky. V dnešnom svete, kde sa ľudia presúvajú oveľa voµnejšie, ak sa mzdy a životná úroveň v Poľsku alebo Českej republike začnú približova» Británii, tak sa ľudia začnú vracať domov. Migračný proces sa tak sám vybalansuje. V krátkodobom horizonte sa vytvorí dopyt po zahraničných robotníkoch z chudobnejších štátov. Pochopiteµne, v štátoch, ktoré nemajú skúsenosť s takouto imigráciou, to môže vyvolať napätie. Ale nie vždy. Stačí sa pozrieť na Španielsko, z ktorého desaťročia µudia odchádzali. Ľudia sú si vedomí príčin, ktoré ich odtiaľ vyhnali, a preto majú pochopenie pre imigrantov. Uvedomujú si, že to nie je okupačná armáda, ako ich vidia niektorí Briti, ale sú to ľudia, ktorí prišli za lepším životom. Krajiny majú problém prispôsobiť sa týmto zmenám, a preto si možno predstaviť problémy, kým si ľudia zvyknú na to, že naokolo sú cudzinci a na všetko, čo s tým súvisí.

Tomáą Mrva

Philippe Legrain (33) vyštudoval ekonómiu a politiku svetového hospodárstva na London School of Economics. Novinársku kariéru začal v týždenníku Economist, pôsobil aj vo Svetovej obchodnej organizácii a v organizácii Britain in Europe, kde presadzoval zavedenie eura a prijatie európskej ústavy. Pravidelne prispieva do médií v Británii aj USA. Je autorom dvoch kníh: Open World: The Truth About Globalisation (2002) a Immigrants: Your Country Needs Them (2007). Žije v Londýne.

RECENZIA KNIHY

Legrainova óda na pris»ahovalcov

V záplave politických prejavov a novinových článkov, ktoré vykresľujú imigráciu ako problém a prisťahovalcov ako neľiaduce ľivly, je kniha Philippa Legraina Immigrants: Your Country Needs Them príjemným osviežením diskusie na túto politicky, kultúrne aj ekonomicky chúlostivú tému. Legrain vo svojej knihe postupne rozbíja mnohé mýty o imigrácii. Svoju tézu o výhodnosti migrácie pre všetky zúčastnené strany opiera o filozofickopolitické aj ekonomické argumenty. Východiskovým bodom je pre neho tvrdenie, že žiadna demokratická krajina neobmedzuje pohyb tovaru a služieb natoľko ako pohyb ľudí.

Imigrácia sa v uplynulých desaťročiach stala pre mnohých doslova životunebezpečnou činnosťou. Od roku 1993 do mája minulého roku zahynulo v snahe dostať sa do Európy sedem tisíc ľudí. Počet tých, ktorí zahynuli za predchádzajúcich desať rokov na mexicko amerických hraniciach, je vyšší ako počet ľudí zabitých pri úteku cez Berlínsky múr, a ten stál 28 rokov. Legrain tvrdí, že bohaté štáty svojou imigračnou politikou zvyšujú cenu a riziko imigrácie, čím vlastne napomáhajú pašerákom ľudí, nelegálnemu zamestnávaniu, porušovaniu zákonov a neplateniu daní. Aký navrhuje recept? Otvorte hranice. S odvolaním sa na niekoľko ekonomických štúdií tvrdí, že odstránenie bariér voľného pohybu obyvateľov by prispelo k výraznému nárastu objemu svetového hospodárstva. Prospech by z toho mali bohaté aj chudobné krajiny a samozrejme samotní imigranti.

Kto vlastne migruje

Pozoruhodný je aj Legrainov pohľad na to, akí sú dnešní imigranti. Hoci každé zovšeobecnenie skresľuje akýkoľvek problém, základnými vlastnosťami migrantov v porovnaní s celou populáciou je, že sú mladší, zdravší, tvrdšie pracujúci a podnikavejší. Súvisí to s tým, že práve u takýchto typov je oveľa vyąąia pravdepodobnosť, že sa rozhodnú vziať osud do vlastných rúk a podujmú sa na riziko odchodu do neznáma.

Autor tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od toho, čo tvrdia xenofóbni politici a bulvárne noviny, prisťahovalci vo všeobecnosti nekradnú prácu domácim, ale svojou vlastnou aktivitou aj kúpnou silou prispievajú k vytvoreniu nových pracovných miest. Ak by platili slová odporcov imigrácie, potom by všetky krajiny, ktoré zažili silné imigračné vlny, mali mať vyššiu nezamestnanosť ako predtým. ®iadna takáto súvislos» vąak neexistuje.

Problémom imigračnej politiky mnohých ątátov je podľa Legraina je aj to, že podceňujú potrebu nekvalifikovanej alebo nízko kvalifikovanej pracovnej sily. Krajiny, ktoré si vyberajú vysokokvalifikovaných ľudí, nakoniec často dopadnú tak, že tí sú nútení robiť rôzne podradné (a zle platené) práce.  Neodškriepiteľným problémom je aj ´únik mozgov´ z chudobných štátov. Hoci štátne zdravotnícke zariadenia v Británii už nesmú aktívne najímať personál z niektorých chudobných štátov, pätina lekárov v Británii pochádza práve z takýchto krajín. To, že polovica pakistanských a juhoafrických lekárov pôsobí v zahraničí, sa nedá označiť inak ako za škandál. Podľa Svetovej správy o migrácii pracuje v Chicagu viac etiópskych lekárov ako v Etiópii.

Napriek týmto šokujúcim údajom Legrain tvrdí, že únik mozgov má aj pozitíva. Ak totiž daný štát nedokáže všetkých zamestnať alebo im poskytnúť vhodné možnosti na rozvoj, je lepšie, ak odídu. Ich absencia zároveň zvýši cenu tých, ktorí zostali. Kým štát nepríde o viac ako dvadsať percent svojej kvalifikovanej pracovnej sily, tak z ich odchodu profituje. Keď sa táto hranica prekročí, nastávajú problémy.

Ako sa integrova»

Dôležitým faktorom pre úspešné zvládnutie imigrácie je aj zabezpečenie bezkonfliktného spolužitia jednotlivých komunít. V prvom rade Legrain pripomína, že migranti nie sú homogénna skupina, v ktorej všetci konajú a myslia rovnako. Pojmy identity a národa sú mnohovrstvové a považovať všetkých príslušníkov jedného národa za rovnakých je nezmysel. Predpokladom úspechu integrácie je, ľe nielen imigranti príjmu pravidlá krajiny, ktorej prišli, ale aj domáci ich „za odmenu“ mali povaľova» za svojich.

Aj keď mnohí verejní činitelia označili multikulturalizmus za mŕtvy (alebo prinajmenšom umierajúci), Legrain to až tak čierno nevidí. Aj z historického hľadiska sú totiž kozmopolitné mestá a miesta najúspešnejšie, najdynamickejšie a často aj najatraktívnejšie. Nebezpečenstvom multikulturalizmu je podľa neho len to, ak povýši skupinové práva nad individuálne. Krvná pomsta alebo ženská obriezka nie sú kultúrne odlišnosti, ale obyčajné barbarstvo. Tvrdí, že imigranti musia tolerovať odlišnosti, ktoré im nie sú po chuti a domáci musia rešpektovať správanie imigrantov, ktoré nie je protizákonné.

Z hľadiska čitateľa imigranta je jediným väčším sklamaním záver knihy. V ňom sa autor zamýšľa nad tým, ako môžu vlády regulovať prílev cudzincov. Po viac ako tristo stranách, kde sa stavia na stranu rovnosti šancí a otvorenosti zrazu nepochopiteľne navrhuje buď poplatok pre migrantov (akési vstupné do krajiny) alebo zvláštnu daň, ktorá by sa pouľila na vzdelávanie a výcvik domácich pracovníkov a zároveň by motivovala firmy, aby najímali domácich zamestnancov. Možno by bolo lepąie, keby Philippe Legrain týchto osudných ąestnás» riadkov nenapísal. Sú ąkvrnou na inak výbornej knihe.

Tomáą Mrva