ROBERT FICO: Blair nie je môj vzor Fiko, hovorí novinárom pracovníčka tlačového oddelenia na Downing Street, hrdá že si pamätá meno slovenského premiéra, s ktorým sa stretáva v tom čase už odstupujúci Tony Blair. ROBERT FICO je podľa preferencií najpopulárnejším slovenským politikom za posledných desať rokov: polovica národa ho miluje, voliči pravicových strán sú z neho vydesení.
Predchádzajúci slovenský premiér Mikuláš Dzurinda bol známy fanúšik Tonyho Blaira a jeho politiky, hoci Blairova politika by mala mať bližšie k Smeru. Je niečo ako váš vzor?
Som tu na pracovnej návšteve a stretnutie s pánom Blairom vnímam ako ktorékoľvek iné stretnutie, či už išlo o stretnutie s pani Merkelovou, Putinom alebo Prodim. Nerád by som týmto cestám dával nejaké nenáležité prívlastky.
Je ale pre vás niečo z Blairovej politiky zaujímavé?
Británia je absolútne odlišná od Slovenska, či už ide o mentalitu ľudí, o históriu, alebo o podstatu z ktorej sa vychádza, keď sa hodnotí tá alebo oná krajina. Preto je hovoriť o krajine ktorá má úplne iné hodnoty a tradície ako o vzore pre bývalú krajinu socialistického bloku neadekvátne, vôbec sa to nedá porovnávať.
Obaja ste sa svojho času hlásili k tzv. politike tretej cesty, hoci dnes ju už ju ani jeden z vás nespomína. Nespája vás ani to?
Tretia cesta bola myšlienka, ktorá bola do určitej miery atraktívna. Verejnosť však nie celkom presne vedela čo tretia cesta znamená (v Británii to bol pokus nielen skrížiť sociálnu demokraciu starého štýlu s neoliberalizmom, ale obe čímsi presiahnuť, pozn. redakcie), preto sme dali prednosť inému pomenovaniu politiky Smeru. Tretiu cestu sme vnímali ako silnú sociálnodemokratickú politiku a keďže ten pojem nebol príliš výrečný, dali sme prednosť pojmu sociálna demokracia. S Blairom nás nič iné nespájalo.
KTO SA VRÁTI DOMOV
Pred voľbami ste tvrdili, že Slovensko v posledných rokoch opustilo 400 tisíc mladých ľudí, čo ste vyčítali predchádzajúcej vláde. Neboli tieto čísla z vašej strany prehnané?
Vôbec nie. Veď len vo Veľkej Británii a Írsku je od nás okolo 150 tisíc ľudí, a to sú oficiálne čísla. A to nehovorím o Nemecku, Rakúsku, Španielsku a ďalšie krajiny. Tie čísla sú celkom relevantné.
Otázka je, či tento odchod hodnotiť iba negatívne, ako sa to zvyčajne robí, alebo či sa v tom dajú nájsť aj nejaké pozitíva, ako napríklad znižovanie domácej nezamestnanosti a podobne.
Aktívom je to vtedy, ak títo ľudia majú šancu sa vrátiť a v domácej krajine je dostatočne dobrá atmosféra na návrat. A to je problém. Máme v zahraničí státisíce mladých ľudí, často s vysokoškolským a stredoškolským vzdelaním, a je na vláde, aby vytvárala také atraktívne pomery, aby sa im oplatilo vrátiť. Samozrejme, že mzdové pomery nebudú v týchto rokoch na Slovensku také ako sú vo Veľkej Británii, ale myslím si, že ľudia už vidia viac ako vyslovene iba príjem, dôležité je byť doma a byť v kontakte s rodinou. Preto ak sa podmienky na Slovensku čo len trochu zlepšia, verím že pomerne významná časť týchto ľudí sa vráti späť.
Niektorí by sa vrátili, ale zisťujú, že na to nemajú. V Británii ceny nehnuteľností rastú tak, že si to už nemôžu dovoliť ani stredné vrstvy, a to ani napriek tomu, že je tu silná politika stavania sociálnych bytov. Na Slovensku je to možno ešte horšie: systém je nastavený tak, aby sa ľudia na celý život zdĺžili hypotékami, sociálne byty sa skoro vôbec nestavujú. Zmení sa niečo v najbližších rokoch?
Výstavba nájomných bytov prešla zo štátu na samosprávy. Budeme zvyšovať príspevok do fondu, z ktorého si obce môžu zobrať päťdesiat percent nenávratného príspevku na výstavbu sociálnych bytov. Tú druhú polovicu si môžu zobrať zo Štátneho fondu rozvoja bývania za primeraný úrok. Zaviedli sme bonifikáciu úrokových sadzieb pri hypotekárnych úveroch, čo predchádzajúca vládna koalícia zavrhla a zrušila.
Sú tu nástroje, ktoré umožňujú na začiatok kúpiť si aspoň malý byt alebo si prenajať klasický sociálny byt, ktorý postaví mesto alebo obec. Netvrdím, že je všetko vyriešené, najmä v Bratislave situácia vytlačila ceny bytov do čísiel, ktorým už nikto nerozumie, byty sú niekedy drahšie ako vo Viedni alebo v Prahe. Jediná cesta, ktorú vieme ponúknuť, je čoraz väčší podiel na nenávratné príspevky pre mestá a obce, dostatočne veľa peňazí vo ŠFRB a bonifikácia hypoték. Na viac nemáme.
SEN O JEDNOFAREBNEJ VLÁDE
Vaša vláda zrejme trochu kopíruje to, čo sa stalo Mikulášovi Dzurindovi: jeho prvá vláda bola hodnotovo zmiešaná a až v tej druhej mohol krajinu meniť tak ako chcel. Zdá sa, že budete premiérom aj o ďalšie tri roky.
Nestrašte!
Ste najpopulárnejší politikom. Ako by sa vaša politika zmenila, keby Smer dokázal postaviť jednofarebnú vládu?
Snom každého politika je, aby bol politický systém nastavený tak, že keď vyhrá voľby, má možnosť zostaviť vládu bez obmedzení inými partnermi. K takejto štandardizácii politického systému postupne smerujeme, pretože sme do Smeru integrovali už päť politických strán. Nemôžem vylúčiť, že sa v priebehu niekoľkých rokov vyvinie situácia tak, že sa jedna strana pri víťazstve vo voľbách priblíži k tomu, aby v parlamente získala väčšinu.
Čo by ste teda zmenili?
Bola by daň z dividend, bola by progresivita daní fyzických osôb
Konkrétne?
Nechcem teraz hovoriť o percentách. Bola by progresivita, jednoducho je smiešne, že všetci hovoria o tom, aké je to zlé, keď je progresívna daň. A pritom v Slovinsku, kde je pravicová vláda, majú najvyššiu daňovú sadzbu 41 percent pre fyzické osoby a všetci sú spokojní. Progresivita je spravodlivá, kto zarába viac, musí prispievať viac ako ten, kto zarába menej.
Ďalej by sme sa úplne inak pozerali na postavenie štátu v monopoloch, kde síce máme 51 percent akcií, ale nezodpovedá to postaveniu štátu v rozhodujúcich orgánoch týchto spoločností. Ak by Smer bol sám vo vláde, jeho politika by bola ľavicovejšia. Dnes sme limitovaní našimi partnermi, preto získať čo najviac kresiel v parlamente je sen každého politika. Ak sa nič nezmení na súčasnom vývoji, po budúcich voľbách máme šancu postaviť vládu už len s jedným partnerom.
V Londýne žije dnes tak veľa Francúzov, že sem pred francúzskymi prezidentskými voľbami prišiel Nicoclas Sarkozy robiť kampaň. Dá sa niečo také očakávať od slovenských strán?
Pokiaľ viem, už tu Elán a iné kapely vypredali haly. To je prvý lakmusový papierik toho, koľko je tu Slovákov. Otázne je, či by prijali aj pozvanie na stretnutie s politikom, nech je akokoľvek populárny. Osobne by som radšej nerušil ľudí v takomto prostredí, predsa len je to iné prostredie ako domáce a je umenie robiť dobrú komunikáciu vo vlastnej krajine, nie to ešte v nejakej cudzej.
Nepripisoval by som tomu nejaký význam pokiaľ ide o osobnú účasť. Na druhej strane ale má určite význam pracovať s informačnými technológiami a internetom. Voľby v roku 2010 budú významne ovplyvnené tým, kto ako dokáže cez internet pracovať s voličmi.
PREMIÉR VERSUS MÉDIÁ
V minulých parlamentných voľbách hlasoval len zlomok tých, ktorí žijú v zahraničí. Estónci môžu hlasovať cez internet, prečo nemôžu aj Slováci?
Je to vec zvyku aj dôvery. Na Slovensku dôvera medzi ľuďmi nie je: ako náhle niečo nemá nastavené pravidlá tak, že to prejde stokrát kontrolou, máte pocit, že vás niekto okráda alebo klame. Pokiaľ nebude jasný systém, ktorý znemožní akékoľvek falšovanie, politické strany nebudú mať záujem na takomto spôsobe hlasovania.
Takže v budúcich voľbách sa voliči internetu opäť nedočkajú?
Nepredpokladám, že by boli nejaké radikálne zmeny v prístupe k voľbám.
Tony Blair práve v deň, keď robíme tento rozhovor nazval médiá ´divými šelmami´, aj keď jeho vláda je známa tým, že na komunikáciu s médiami zamestnávala vyše troch tisíc ľudí. Vzťahy vašej vlády s médiami tiež dosť škrípu. Prečo?
Vzťahy s médiami neškrípu, sú také aké sú. Médiá pokračujú v publikovaní obrovského množstva neobjektívnych a nekorektných informácií a my si na druhej strane nekladieme servítky pred ústa. Napísal som do novín, že neexistuje prakticky žiadna odborná skúška alebo nevyhnutná kvalifikácia pre výkon novinárskeho povolania. Novinár nepotrebuje nič.
Náš vzťah s médiami sa nezmení a ani ho nemám záujem meniť, pokiaľ sa budú správať takto neprofesionálne. Hlavné heslo väčšiny slovenských médií vo vzťahu k tejto vláde je zohyzdiť ju za každú cenu. Budeme takisto tvrdí k médiám.
Podobný vzťah k médiám mal aj Miloš Zeman. Od ľavicových politikov by človek očakával predsa len väčšiu ústretovosť. Nie je v tom paradox?
Politika je plná paradoxov. Záleží od toho, do akej miery je človek hrdý. Ak chcete byť handra na jedno použitie, tak sa novinári s vami poutierajú veľmi rýchle. Pokiaľ im to nedovolíte, vznikajú takéto konflikty.
Ján Gregor
ROBERT FICO (1964) sa narodil v Topoľčanoch, je ženatý, má jedného syna. Vyštudoval právnickú fakultu. Špecializoval sa na trestné právo, titul kandidáta vied získal za prácu na tému ´Trest smrti v ČeskoSlovensku´, docentúru za prácu ´Nutná obrana.´ Bývalý podpredseda Strany demokratickej ľavice v roku 1999 založil stranu Smer, s ktorou vlani vyhral parlamentné voľby. Vládu zostavil s Mečiarovým HZDS a Slotovou SNS, za čo Smeru dočasne pozastavili členstvo v Strane európskych socialistov. Vláda je aj po roku stabilná.
  
Diskuze
|
