www.londyn.cz - ubytování v Londýně již od £50 na týden
www.go-manchester.cz - ubytování v Manchesteru již od £42 na týden
www.go-leeds.cz - ubytování v Leeds již od £40 na týden
www.bohemiaworld.co.uk - vaše jistota v Londýně

PRÍBEH: Ako sme skončili na ulici

Všetko začalo tak nevinne. Chcete si pristaviť k domu prístavbu. Nová kuchyňa a tak rôzne. Zlepšiť bývanie, potešiť dušičku. Páni majstri sa dostavia. Stavajú deň a noc. Všetko sa nádherne začína rysovať.  Oznámia vám, že na dva týždne sa musíte vysťahovať. Aby mohli dorobiť vnútorné práce. A tak si kúpite letenku, pobalíte pár dupačiek a fľašiek pre osemmesačného drobca a dostavíte sa na rodnú hrudu  otravovať rodinu. Blíži sa deň D, tašky zbalené, nedočkavosť a radosť z blížiacieho sa nového bývania. Vtom stavari volajú, niečo nie je v poriadku, ale že ide o omeškanie len na jednu noc. Telefonicky nalomíte susedu a po prílete sa k nej nanominujete do hosťovskej izby. Veď len na jednu noc.

A potom ide všetko dole kopcom. Poučenie číslo jedna: nedôverujte absolútne žiadnej budove, hlavne nie anglickej. V momente, kedy vám strhnú stenu, či otvoria podlahu, vylezú z nej hrozitánske tajomstvá posledných troch storočí. A to aj napriek tomu, ze bývate v dome, čo má ledva desať rokov. Poučenie číslo dva: stavebný inšpektor, ktorému trvá všetko dlhé týždne, vás zrazu dostane z domu takou rýchlosťou, ako keby mal za to expresný príplatok. A čím viac máte detí, tým je ten príplatok zrejme vyšší. A vás čakajú z ničoho nič dve dilemy: kam ísť a skadiaľ zobrať peniaze, aby ste sa raz do toho miesta z ktorého odchádzate aj vedeli vrátiť. A nerozpadlo sa vám pod nohami.

Peniaze vždy boli, sú aj budú. Niekde. Akútnejšie ma však trápi, kde bude spať ten večer moje drobčiatko. Nemáme tu ani jeden rodinu. Pár priateľov, pár susedov. A predsudky o chladných anglických psích ňufákoch, ktorých je ťažko čo i len na návštevu nalomiť. Kto z nich preboha prichýli na dobu neurčitú rodinu, ktorá sa ledva zmestí sama do veľkého domu?

Premôžem hrdosť a poprosím zo dvoch najbližších ľudí. Vrátia sa mi tri odpovede. A potom päť. A potom desať. Správa, že nemáme kde hlavu skloniť sa šíri rýchlejšie ako oheň. Do dvoch hodín mám v rukách päť sád kľúčov, poväčšinou od ľudí, ktorých ani poriadne nepoznám, a auto plné cestovných postielok, stoličiek na kŕmenie, hračiek a jedla. Niekto mi berie vrecia s praním. Vraj zajtra donesie, aj vyžehlené.

Keď sa nikto nedíva, trocha si zaslzím. Akosi sa zo mňa stal v posledných rokoch cynik. Naučila som sa nečakať od ľudí príliš veľa dobrého. A zrazu si sedím v cudzom dome, malá radostne rozhadzuje lyžicou pyré na všetky strany a ja si klepkám do požičaného počítača. Na papieriku heslá a kódy. A kľúče. Od všeličoho možného. Som hodná tej dôvery?

Pôvodne som vlastne chcela napísať fejtón. Satirickú reportáž o tom, ako môžete s použitím malého dieťaťa a entuziastického stavebného inšpektora vylúpiť päť domov za jednu noc. Ibaže tentoraz mi tie srandičky akosi nelezú z klávesnice. Už týždne sa o nás postupne starajú ľudia, ktorí často doteraz ani len nevedeli, aké sú naše priezviská. Ktovie, možno nakoniec moje pochybovačné ja predsa len musí pripustiť, že dobrí ľudia nevymreli. A tak tentoraz vážne: Ďakujem.

Miriam Novanská