Echo magazin online

www.londyn.cz - ubytování v Londýně již od £50 na týden
www.go-manchester.cz - ubytování v Manchesteru již od £42 na týden
www.go-leeds.cz - ubytování v Leeds již od £40 na týden
www.bohemiaworld.co.uk - vaše jistota v Londýně

ROZHOVOR: Hrabal z Galície

Život je plný náhod, v prípade niektorých ľudí je ich až podozrivo veľa. Vďaka jednej z nich sa začal Fernando de Castro pred rokmi učiť česky. Najnovším výsledkom tejto reťaze náhod je prvý preklad Hrabala do galícijčiny, ktorý mu vyšiel len pred pár týždňami. V Londýne som ho objavil len náhodou. Zhodou okolností po troch a pol roku práve balil kufre.

Pred niekoľkými rokmi dal vo Vigu mladému žobrajúcemu mužovi peniaze. Nápis pred ním tvrdil, že je obeťou vojnového konfliktu v bývalej Juhoslávii, a tak sa mu Fernando prihovoril po srbochorvátsky. Muž nereagoval, tak sa ho znovu opýtal odkiaľ je, na čo sa dozvedel že z Maďarska. Nereagoval však ani na maďarčinu a nevyšlo to ani vtedy, keď dotyčný predstieral, že pochádza z Česka. Nahnevaný sa na svojho milodarcu osopil nech mu dá pokoj. Bol to v skutočnosti Španiel.

Príliš veľa náhod

S češtinou začal Fernando keď mal osemnásť len za pomoci učebnice pre samoukov a kaziet, o pol roka mu pomohla náhoda: jedného dňa sa zle rozumeli s kamarátkou a na dohodnuté stretnutie každý prišiel v iný čas. Keď sa na druhý deň konečne stretli, bolo tak skoro, že všetky kaviarne kam chodievali boli ešte zatvorené. Napokon skončili v podniku, kde boli úplne prvý krát. Práve tam náhodou narazil na galícijský časopis pre mladých, kde bol inzerát na jazykové štipendiá do Českej republiky.

Vďaka tomu tam strávil svoj prvý mesiac a potom sa do Česka vracal pravidelne. O vzťahu ku krajine veľa prezrádza aj prvá časť jeho emailovej adresy, ktorá znie ´ferdaknedlik´. Už z prvého pobytu si odnášal toľko kníh, že musel kvôli nadváhe na letisku zaplatiť tristo dolárov. Stredoeurópska kultúra ho fascinovala, ako hovorí, tamojší ľudia sú veľmi vzdelaní a narozdiel od mnohých na západe majú prehľad o tom, čo sa deje za hranicami ich krajiny. Vďaka štipendiám každý rok príde do Česka dvesto ľudí. Ak po večeroch stretnete skupinku cudzincov pochádzajúcich z celého sveta, ktorá v češtine s rozmanitými prízvukmi preberá tamojšie literárne dianie, môžu to byť práve oni.

Čeština sa dá študovať aj v Španielsku, v Galícii konkrétne v Santiágu, tam však nie je bohemistika, ale len kurzy češtiny rozdelené podobne ako staré vidiecke školy len na začiatočníkov a tých ostatných. Slavistika bola dlhé roky iba v Madride, kde však zo začiatku učili iba bulharčinu, ruštinu a slovenčinu. Výber jazykov zo začiatku súvisel najmä s osobným vkusom a možnosťami vedúceho katedry, medzičasom sa to však zmenilo a počet jazykov sa rozšíril. V Granade, kde sa tiež dá študovať slavistika, je medzi jazyky zaradená aj čeština.

Po češtine začal Fernando s poľštinou, slovinčinou a srbochorvátčinou, všetky tieto jazyky sa naučil sám doma. Potom ako vyštudoval germanistiku na univerzite v Santiagu, kde ho kvôli tomu že ovládal desať jazykov prezývali Mimozemšťan. Španieli sú totiž známi tým, že im cudzie jazyky príliš nejdú a zvláštnu pozornosť si zaslúži už človek, ktorý dobre ovláda aspoň jeden. Po skončení školy trávil dva roky v Nemecku, kde sa okrem iného naučil po maďarsky, rok žil v Taliansku, vrátil sa domov a potom zasa na rok do Nemecka a posledného tri a pol roka žil v Británii. Vystriedal v rámci toho všetky možné práce, od nočného strážnika, učiteľa, sťahovania nábytku či nahadzovania dát až po prácu v kine.

Príliš hlučná samota

Fernando chce prekladať literatúru a učiť jazyky. Učenie je podľa neho jedno z mála povolaní ktoré má zmysel, aj keď ho mnohí nahovárajú na to, aby svoje jazyky využil v komerčnej sfére, čo ho príliš neláka. V posledných mesiacoch v galicíjčine vyšli jeho prvé dva preklady zo stredoeurópskej literatúry: kniha krátkych úvah od Sándora Máraya s názvom Kniha byliniek (okrem pôvodnej maďarčiny doteraz vyšla iba v slovenčine a galícijčine), minulý mesiac sa objavil jeho preklad Hrabalovej Príliš hlučnej samoty. V čase, keď sa v Česku po dlhých sporoch konečne dokončila rovnomenná filmová verzia, pracuje na preklade Hrabalovho románu Obsluhoval jsem anglického krále. Okrem nej by tento rok chcel ešte stihnúť preložiť antológiu ruskej prózy.

Preklad Hrabalovej knihy mu navrhol jeho vydavateľ, ´ktorý dobre vedel, že Hrabal je génius zaujímavý nielen kvôli obsahu, ale aj jazyku.´ Preklad bol dosť ťažký nielen preto, že jazyk je poetický, ale aj pre množstvo hovorovej češtiny. Hrabal nepoužíva tradičný štýl, ale prúd myšlienok, román nemá žiadne odseky, iba kapitoly. Kniha rozprávaná starým Hanťom pracujúcim už 35 rokov pri lise v zberne starého papiera je podľa Fernanda smiešna, má však aj tragický podtext, čo v literatúre dobre funguje. Hanťa je ´vzdělán proti své vůli´, pretože z hromád papierového odpadu zachraňuje staré vzácne knihy odsúdené na likvidáciu. Kniha zachytáva prechod od starých metód s hydraulickým pressom na automatizovanú prevádzku, ktorej zamestnanci nosia uniformy a pijú mlieko, zatiaľ čo Hanťa pije veľa piva. ´Nie je pre systém produktívny, snaží sa zo všetkých knižiek čítať, moderní zamestnanci už nečítajú nič, čo je pre neho tragédia. Je to hlboké premýšľanie živote,´ hovorí Fernando, čo ilustruje príkladom z knihy. Hanťova bývalá prihlúpla milenka sa cez posteľ dopracovala až k vlastnej vile. On celý život čítal, išlo mu o vzdelanie a čo dosiahol? Vyplýva z toho, že s jasne vytýčeným zámerom v posteli to človek môže dotiahnuť ďaleko.

Prekladateľ pripúšťa, že Španielom unikne časť českého humoru a niektoré súvislosti, ako napríklad prečo pracujú profesori v kanáloch či česko-nemecké pnutie v románe Obsluhoval jsem anglického krále. Iné reálie ale zostávajú blízke: v českej kultúre majú dôležité postavenie krčmy podobne ako v španielskej bary. Aj v Španielsku až do roku 1975 panoval totalitný režim, takže skúsenosť je v mnohom odlišná, ale aj v mnohom podobná.

Príliš malý jazyk

Španielsko nie je ani zďaleka jednotným národnostným monolitom, o svoje práva sa rôznymi prostriedkami hlásia Katalánci, Baskovia i Galícijčania. Spôsob bojovania za vlastné práva sa medzi nimi odlišuje, rovnako ako postavenie ich jazyka voči španielčine.

Podľa odborníkov musí na to, aby sa rozvíjal a postupne sa nevytratil hovoriť akýmkoľvek jazykom aspoň 200 tisíc ľudí. Galícijčine takýto úpadok zatiaľ nehrozí, aj keď je to v súčasnosti stále najmä jazyk vidieka. Vo väčších galícijských mestách stále dominuje španielčina, ktorej dávajú prednosť ľudia snažiaci sa o kariéru a úspech.

Zbaviť jazyk jeho ´vidieckej´ príchute nie je za týchto okolností jednoduché, jedným z prostriedkov je práve prekladanie kníh do tohto jazyka. ´Národnostná situácia v dnešnom Španielsku je pre cudzinca trochu komplikovaná. Sú tam tri historické národnosti: Katalánci, Baskovia a Galícijčania. A zároveň sme všetci Španieli: niečo ako Svätá trojica, ťažké pochopiť.´ V ústave sú spomenuté tri historické národnosti, ktoré majú vlastnú kultúru a jazyk, ktorým je v daných oblastiach úradným popri španielčine. Tá pritom bola až do roku 1975 jediným oficiálne uznávaným jazykom.

Galícijčina bola do stredoveku jeden jazyk s portugalčinou. Potom ako sa Portugalsko osamostatnilo začala byť galícijčina čoraz viac ovplyvňovaná španielčinou. V Galícii žije takmer tri milióny obyvateľov, kvôli imigrácii podľa Fernanda pripomína Írsko: je to tiež najzápadnejší cíp Európy, vždy bola chudobná a Galícijčania sú všade vo svete. O tom však mnohí nemusia vedieť. Nie sú totiž nacionalisti a predstavujú sa ako Španieli. Dodnes majú psychologický problém so sebavedomím a galicíjčina vo veľkých mestách vymiera.

Podľa Fernanda by postavenie jeho jazyka mali dobre chápať práve ľudia z Česka a Slovenska, ktorých jazyky sa v istom období tiež zachránili najmä vďaka ľuďom na vidieku. Galícia je rurálna krajina, na vidieku sa hovorí len galicíjsky. Paradoxne k tomu bola galícijčina spolu s portugalčinou v stredoveku jazykom básnikov, a to až do takej miery, že sa tento jazyk učili španielski králi, pretože to vtedy bol jazyk kultúry.

V nasledujúcich storočiach však na všetkých dôležitých pozíciách v krajine boli Španieli a ľudia vedeli, že bez španielčiny sa nikam nedostanú. Tento trend ešte viac posilnila industrializácia, keď jeden jazyk používaný na rozsiahlom území rozširuje vaše možnosti byť úspešným. V najväčšom galícijskom meste Vigu, odkiaľ Fernado pochádza, či v Corune už galícijsky veľa ľudí nehovorí, situácia je lepšia v starobylom Santiagu. A samozrejme na vidieku: prakticky všetci starí ľudia tam hovoria iba týmto jazykom. Nič ale nie je stratené, aktívne používa tento jazyk okolo 85 percent obyvateľov a nerozumejú mu iba dve percentá. Španielčina bola dlhý čas jazykom kultúry, jazykom moci a jazykom peňazí a proti tomu galícijčina iba jazykom vidieka, bol to jazyk sedliakov. Na to, aby sa to zmenilo, treba dlhý proces.

Príliš preceňovaná Británia

V Španielsku sa výraz ´v Európe´ nepoužíva v nadradenom zmysle ako keď Angličania hovoria o kontinente. Španieli majú práve naopak mindrák z toho, že v Európe veci fungujú, zatiaľ čo u nich sa síce dobre zabáva, ale mnohým iným veciam sa nedarí. Európania sú považovaní za civilizovaných a slúžia za vzor.

Podobne ako mnoho iných cudzincov však aj Fernando dospel k poznaniu, že v jeho rodnej krajine mnohé veci fungujú lepšie ako v Británii. Žil v nej vyše troch rokov, ale od nového roku sa opäť vrátil domov. V Londýne, ktorý ho trochu sklamal, podľa neho dobre funguje finančná sféra, ale verejný sektor na tom nie je bohvieako. ´Londýn sa predstavuje ako vrchol všetkého, ale cnie sa mi skôr po strednej Európe, kde ľudia majú vzdelanie a iný postoj k životu. keď peniaze nie sú v jeho strede.´ V Anglicku majú všade prednosť peniaze a to čo je rýchle: to ale ničí ľudskú tvorivosť. To si podľa neho uvedomujú aj mnohí Angličania a ako príklad používa nedávneho nositeľa Nobelovej ceny Harolda Pintera, ktorý sa radšej odsťahoval do Írska, pretože nechce mať nič spoločné s britskou kultúrou, ktorú považuje za skazenú.

Anglicko má však v porovnaní so Španielskom aj svoje výhody. Je to napríklad rešpekt zamestnávateľa k zamestnancovi: španielske platy patria medzi najnižšie v západnej Európe, pracovná doba je dlhšia a nezamestnanosť je vysoká. Veľkým problémom je pritom filozofia a postoj k práci: podmienky sú podľa Fernanda veľmi zlé, ale ľudia majú pocit, že to musia prijať, lebo nevidia žiadne iné riešenie. ´Radšej niečo zlé, než vôbec nič,´ hovoria si mnohí z nich. V Anglicku to tak zvyčajne nie je, človek väčšinou pracuje podľa toho, čo hovorí jeho zmluva a podľa toho aj zarába, nemá teda voči zamestnávateľovi pocit dlhu.

Inou pozitívnou vecou je multikulturalizmus, na ktorý ešte nie sú ľudia v Španielsku zvyknutí, pretože je to nový fenomén. Mnoho ľudí nie je zvyknutých na život s cudzincami, čo je niekedy trápne, pretože zabúdajú, že aj Španieli boli len nedávno tými, ktorí zo svojej krajiny odchádzali. Španielsko sa stalo cieľom emigrácie len veľmi nedávno. Zaujímavé pritom je, že súčasný počet cudzincov žijúcich v Španielsku je nižší než počet Španielov žijúcich v cudzine. ´Kto sú teda emigranti?´ kladie Fernando rečnícku otázku. Jeho krajania by sa podľa neho mali od Británie naučiť model multikulturalizmu a zvyknúť si, že môžu mať priateľov aj z rozličných krajín. Otázne je, či už na to prišli aj samotní Angličania, alebo sa v ich krajine cudzinci priatelia najmä sami medzi sebou.

Ján Gregor