BRITÁNIA: Úpadok anglických pubov Kedysi to boli osobité miesta, dnes sa na seba čoraz viac podobajú. Anglické puby ovládajú reťazce a stará atmosféra mizne. Čo sa stalo?
Staromilci tvrdia, že ktosi zavraždil anglické puby. Faktorov, ktoré na to majú vplyv, je však mnoho. Paul Kingsnorth minulý mesiac vydal knihu Real England, v ktorej jednu kapitolu venoval práve tejto otázke.
So starým známym nedávno zašli do krčmičky pri Temži, kam zvykli chodievať aj v minulosti. Sedávali tam tí istí štamgasti, na stenách boli neobratne vypchané ryby, v krbe horel oheň. Noví majitelia sa toho všetkého zbavili, vrátane obľúbených šípok a biliardového stola.
Zvyšky vidieckych zvykov
Neuveriteľných 56 anglických pubov zmizne každý mesiac: buď sú zbúrané, alebo premené na obytné priestory. Najrýchlejšie miznú vidiecke puby, viac než polovica dedín v Anglicku je dnes ´so suchým hrdlom´.
Kingsnorth vo svojej knihe minulé časy ilustruje na krčmičke Luppitt Inn v obci Blackdown Hills v Devone. Malý podnik podávajúci typický anglický ale stále pri živote udržiava 85 ročná Mary Wrightová, ktorá tak nasleduje svojho manžela a jeho otca. Celá krčmička je len o trochu väčšia ako predná miestnosť farmárskeho domu, otvorené býva iba večer a okrem balíčka orieškov tam nekúpite nič na jedenie. Nie je tam žiadna pokladňa, ponukový list, hracie automaty, hudba, žiaden telefón, baroví zamestnanci ani tvrdý alkohol. Jediný druh piva aký tu predávajú je z neďalekého malého pivovaru na začiatku údolia.
V miestnosti sedí asi tucet domácich, väčšinou farmárov. Ako hovorí jeden z nich, ´sme malý kúsok zabudnutého Anglicka.´ Keď umrie Mary, zrejem s ňou umrie aj tento podnik a spolu s ním sa pominie ďalšia tradícia.
Je to iba sentiment, alebo ide o niečo viac, pýta sa Kingsnorth: veď puby vždy vznikali aj zanikali. ´Ale puby ako tento sú súčasťou našej histórie a vždy, keď nejaký zanikne, stratí sa ďalšie spojenie s našou minulosťou.´ Spolu s nimi zanikajú aj komunity, dedina bez miesta na stretávanie sa mení z miesta na život na mŕtvu zbierku obydlí. Podobne ako o puby sa v malých obciach dnes bojuje za zachovanie miestnej školy či pošty.
Rýchle pivo nastojáka
Podobnému osudy čelia aj puby v mestách, kde každý týždeň zavrú ďalších šesť. Tie zostávajúce sú väčšinou v rukách mocných pohostinských korporácií, ktoré ich prerábajú vďaka pôžičkám z japonských bánk a prerábajú ich podľa marketingových techník, ktoré boli použité pri budovaní reťazcov predávajúcih pizzu či sendviče.
Z priestorov, čo bývali v centrách tichými miestami, kde sa dalo nerušene popíjať, sú dnes gigantické prístrešky pre rýchle opíjanie sa. Tieto ´vysoko výkonné opíjacie zariadenia´ majú prívlastok vertikálne, pretože ich majitelia majú radi, keď pijete postojačky.
Býva tam málo kresiel (čím viac sedíte, tým menej pijete), je tam málo stolov a vodorovných plôch (nemáte kam odložiť svoj pohár, a tak radšej rýchle pijete) a hudba znie tak hlasno, že nepočujete ani vlastné slová (takže namiesto toho pijete).
Minulé desaťročie bolo príznačné tzv. mcdonaldizáciou pubov, moc nad nimi prevzali veľké uniformné reťazce ako O'Neill's, All Bar One, the Slug and Lettuce či Wetherspoons. Do ktoréhokoľvek ich pubu vstúpite, všade dostanete prakticky to isté.
Multinárodné pivovary a pohostinské reťazce dnes nedávajú veľa miesta lokálnym pivám, mávajú len obmedzený počet veľkých značiek, farebné miešané alkoholy pre mladých a ženy, víno, pár fľaškových pív a nejkaký cider s dobrou reklamou (o jeho úpadku spojenom s masovou popularitou píšeme v nasledujúcich číslach, pozn. redakcie). Kto by sa dnes namáhal so zastaranými sudmi, z ktorých sa čapuje tradičný ale?
Dobrý nápad so zlým koncom
Ešte v sedemdesiatych rokoch bola väčšina pubov naviazaná na pivovary. Sudový ale im nevyhovoval a prešli na nové plechové sudy, vďaka ktorým sa pivo vyrábalo lacnejšie a vydržalo dlhšie. Vznikla Camra (Campaign for Real Ale: Kampaň za pravý ale), organizácia ktorá sa ozýva dodnes a háji tradičné pivo a puby.
Našli prekvapivého spojenca v osobe Margaret Thatcherovej, ktorá nenávidela monopoly a pivovary (napriek tomu, že slušnými čiastkami prispievali na kampane konzervatívcov). Presadila zákon, podľa ktorého žiaden pivovar nesmie vlastniť viac ako dvetisíc pubov. Popri tom museli prevádzkovateľom dať možnosť predávať aspoň jedno ďalšie pivo inej značky.
Nápad nemohol byť jednoduchší: rozbitím monopolov veľkých pivovarov sa uvoľní miesto pre rozvoj tých menších, čo povedie k rozmanitejším pubom a lepšiemu výberu pre konzumentov. Bohužial, stalo sa niečo úplne iné.
Pivovary reagovali tak, že založili zdanlivo nezávislé pohostinské spoločnosti, ktorým predali svoje puby. Pretože samotné nevyrábali pivo, na tieto firmy sa nová legislatíva nevzťahovala.
V roku 1989 tri najväčšie pivovary vlastnili okolo 20 tisíc pubov, čo bola približne tretina všetkých britských pubov. Dnes tri najväčšie pohostinské spoločnosti vlastnia ´prekvapivo´ tiež okolo 20 tisíc pubov. V roku 1989 šesť najväčších pivovarov produkovalo tri štvrtiny všetkého piva vypitého v Británii. Dnes produkujú 84 percent. Čo sa skutočne zmenilo, boli samotné puby.
Všetko na jedno kopyto
Nové puby vlastnené reťazcami sú neraz príjemné miesta, problém je v tom, že sú identické s ďalšími podnikmi v meste. Nestoja o starého štamgasta, ktorý pri jednej pinte presedí celý večer, ich cieľoví zákazníci prúdia. Chcú, aby ľudia vošli, dali si rýchle pár pív a uvoľnili miesto ďalšej várke zákazníkov.
Starým pivovarom tiež išlo o kšeft, rozumeli však pubom a ich spoločenskej úlohe. Tá je dnešným vlastníkom ukradnutá. Skupujú jednotlivé puby a je im jedno, že ich ospevovali miestni literáti. Namiesto yorkshirského pudingu dajú na menu nachos, penne a kura na kašmírsky spôsob. Vítaní sú hlavne mladí ľudia, pretože tí pijú najviac.
Spoločnť Spirit Group je súčasťou Punch Tavern, najväčšej pohostinskej spoločnosti, ktorá spravuje vyše dvetisíc pubov. Bez ohľadu na miestnu tradíciu si marketingovo preveria, aký typ pubu sa im bude na danom mieste hodiť a rozhodnú sa, či sa zamerajú na športových fanúšikov, mladých ľudí alebo na rodiny.
Ako konštatuje Paul Kingsnorth, práve to je problém: pohostinské spoločnosti znamenajú manažérov, hierarchie, mediálne tímy, emaily z centra firmy vzdialeného stovky kilometrov od zákazníkov. Je to presný opak toho, čím by mal pub byť.
Malé ostrovčeky vzdoru
Taverna, inn, alehouse: akokoľvek to nazvete, tu boli s nami po tisícročia, konštatuje autor. Prežili Rimanov, Normanov, Olivera Cromwella, viktoriánske hnutia za abstinenciu a ako sa zdá, aj začiatok 21. storočia hystericky posadnutého zdravím. Či prežijú aj riadenie z veľkých centier, ukáže až čas.
Prevádzkovatelia pubov, ktoré sú súčasťou reťazcov sa sťažujú, že im musia platiť nájom a ešte aj predávať ich pivo, čo znižuje ich zisky a ohrozuje samotnú existenciu. Keď pred Thatcherovej zákonmi puby prevádzkovali pivovary, zvyčajne chceli len malé nájomné.
Jednou z ciest ako vytiahnuť hlavu zo slučky je kúpiť si vlastnú krčmu. Hesket Newmarket je pekná malá dedinka v Lake District s malou príjemnou krčmičkou Old Crown. Je to prvá družstevne vlastnená krčma v Británii. Vidiečania ju kúpili potom, ako predchádzajúcemu majiteľovi umrela manželka a nezvládal ju sám prevádzkovať. Ľudia sa báli, že ich pub kúpi reťazec alebo si ho niekto prerobí na bývanie, a tak sa 125 ľudí poskladalo. Neboli to len domáci, ale aj ľudia z Ameriky či Austrálie, ktorí dedinku navštívili a chceli pomôcť pri záchrane krčmy, ktorá dnes prosperuje.
Jeden domáci pripomína starú múdrosť, že ak chcete zjesť slona, nemôžete to urobiť naraz, ale kúsok po kúsku. ´To je to, čo robíme s Old Crown: obhrýzame slona. A ak nás na to bude dostatočne veľa, kúsok po kúsku môžeme získať späť puby, ktoré sme milovali.´
Ján Gregor
  
Diskuze
|
